Čím viac sa blíži polčas vládnutia, tým je pre opozičné strany nepríjemnejšie zistenie, že ich pobyt mimo moci sa pravdepodobne natiahne na viac ako štyri roky. Samy sa dostali do stavu, keď žiaden seriózny pozorovateľ politickej scény nepredpokladá, že Smer-SD nebude ten, kto bude aj v roku 2010 prizývať do koalície podľa svojho uváženia. Opozícia jednoducho zabudla, že po prehratej bitke sa musí urobiť upratovanie. Akékoľvek zmeny len pro forma (KDH), alebo ešte k horšiemu imidžu (prípad SMK), nevedú k vytúženým vládnym postom.
Uplynulý týždeň priniesol čiastočné zemetrasenie v táboroch dvoch najväčších rivalov v opozícii. Rodinu kresťanských demokratov opustili štyria predstavitelia, ktorí síce patrili k "rodinnému striebru" KDH, ale v ostatnom čase mu skôr kazili imidž. Opäť sa potvrdila stará známa pravda, že po prehratom boji o post predsedu sa skôr zo strany uteká, ako sa v nej prijme rozhodnutie väčšiny. Tento odchod má však aj svoje pozitíva, pretože sa vyčistí priestor pre vedenie KDH, ktoré bude dúfať, že jeho rozhodnutia bude rešpektovať a podporovať aj poslanecký klub v parlamente.
Pavol Hrušovský však nevyužil tento moment dostatočne na to, aby ohlásil vnútornú premenu hnutia a snahu o zvýšenie volebných preferencií. Jeho váhavé vyjadrenia a sľuby o možných zmenách nikoho nepresvedčia. Azda si to môže aj dovoliť, lebo odídenci okolo Vladimíra Palka nemajú dostatočný potenciál na vytvorenie relevantného subjektu s možnosťou prepracovania sa do Národnej rady SR. Ako v nedeľu priznal aj František Mikloško, KDH už nie je tým, čím bolo podľa neho na začiatku a vnútorne sa zmenilo natoľko, že oni mu už jednoducho nerozumejú. Dosť divné zistenie po 16 rokoch v jeho radoch. Realita napovedá, že ďalší parlament bude musieť hľadať iného služobne najstaršieho poslanca... Ukazuje sa, že sa blíži očakávaný scenár, keď na čelo strany sa pokúsi presadiť Daniel Lipšic. Strana pod jeho vedením by mohla osloviť aj časť voličov, ktorým prekáža doterajšia prílišná väzba na kresťanské hodnoty. Zostáva otázkou, či je on tým, kto na druhej strane neodradí najstarších členov a sympatizantov pre svoj ešte stále mladý vek.
V SDKÚ-DS si už aj vrabce čvirikajú, že zmena na poste lídra musí nastať, akurát nikto nevie, kto by mal byť aspoň tým korunným princom. Preto budeme čoraz viac svedkami toho, že začnú na seba upozorňovať viacerí jej predstavitelia, aby náhodou nevypadli z hry. V prípade Juraja Lišku však išlo o nie veľmi premyslený krok, navyše ťažko sa mu vysvetľuje, že to nemá súvis s jeho "golfovou" dovolenkou. Keďže sa do tejto hry zapojil aj významný sponzor a podnikateľ blízky Liškovi, vzniká čoraz viac otázok. V každom prípade platí, že SDKÚ-DS bola od vzniku dlhodobo pri moci, čo zvyšovalo jej atraktivitu nielen pre členskú základňu, ale aj pre celý rad sponzorov. V období "opozičného sucha" môže byť z toho nejeden z nich aj nervózny. Pravdepodobne však tento Liškov pokus nebude úspešný, čo môže zmraziť jeho stranícku kariéru.
Nič to však nemení sa skutočnosti, že bez výraznej obmeny u dzurindovcov nie je reálna šanca byť opäť pri moci. Pri spätnom pohľade sa zdá, že hviezdny moment na zmenu bol pri rozpade vládnej koalície v januári 2006, keď výmena predsedu strany (a vlády) mohla dokonca aj oveľa viac sťažiť vznik súčasnej vládnej koalície. Akékoľvek odkladanie tohto rozhodnutia stojí stranu príliš veľa. Mať vo svojom čele lídra, ktorý je dlhodobo najnepopulárnejším politikom, je skôr druhom straníckeho sebatrestania ako realistického uvažovania.
Pri pohľade na tri opozičné strany sa vynára do popredia aj obraz troch Svätoplukových prútov. Nie v zmysle možnej integrácie do spoločného subjektu, ale v spájaní tém a myšlienok. Najbližšou takouto šancou by mohol byť pre nich pokus o nájdenie spoločného prezidentského kandidáta. Aj keby ktokoľvek z nich mal malé šance zvíťaziť nad Ivanom Gašparovičom, vyslali by signál svojim voličom, že sa už nepozerajú na seba ako na nepriateľov, ale ako na partnerov. Či majú zmysel pre politickú realitu, ukážu už najbližšie dni.
Peter Horváth, politológ na UCM v Trnave