Stav, v ktorom sa dnes nachádza parlamentná opozícia, je výsledkom pôsobenia viacerých faktorov -- dôsledkov vlastnej politiky v minulosti, ako aj politiky súčasnej vládnej koalície, sociálneho a etnického rozvrstvenia spoločnosti, ideologických a hodnotových orientácií rôznych skupín obyvateľstva, skúseností zo vzájomnej spolupráce. V oveľa väčšej miere, než je to v prípade iných častí politického spektra, sa pod súčasný stav parlamentnej opozície podpísal mečiarizmus. Práve ten vo veľkej miere ovplyvnil podobu koaličnej spolupráce medzi terajšími opozičnými stranami a v prípade SDKÚ a SMK dokonca ich organizačnú formu.
Po dva a pol roku vládnutia národno-populistickej trojkoalície Smer-SNS-HZDS, ktorá sa podľa prieskumov verejnej mienky opiera o vysokú podporu verejnosti, sa pozícia troch opozičných strán na prvý pohľad javí ako slabá. Koalícia presadzuje v parlamente svoje návrhy pohodlnou väčšinou a opozičné strany otvorene ignoruje. Sumárne preferencie troch vládnych strán dnes ledva-ledva dosahujú úroveň volebnej podpory Smeru. Vo všetkých troch opozičných stranách sa odohrali alebo stále odohrávajú vnútorné konflikty, dve strany -- SDKÚ a KDH -- prišli v dôsledku týchto konfliktov o niekoľkých poslancov v parlamente. Vzťahy medzi opozičnými stranami sú napäté, z času na čas medzi nimi prepukajú intenzívne prestrelky. Vzniklo (alebo vznikajú) niekoľko nových strán snažiacich sa osloviť stredopravého voliča. Na pozadí monolitného "ľavicového" Smeru, ktorý predtým pohltil všetky ostatné ľavicové strany (s výnimkou ortodoxnej KSS), stredopravá opozícia vyzerá ako nejednotná a fragmentovaná. Príchod k moci a súčasné vysoké preferencie Smeru živia u mnohých politikov tejto strany euforický stav. Robert Fico dnes napríklad verejne uvažuje o tom, že bude po ďalších voľbách vládnuť už iba s jedným koaličným partnerom a o opozícii sa vyjadruje ako o papierovom tigrovi, demoralizovanom a zahnanom do kúta. Je naozaj opozícia stratená a už dnes sa môže "tešiť" na mocenský dištanc aj v nasledujúcom volebnom období alebo má šancu na to, aby silnejšie zasiahla do vývoja krajiny, resp. sa vrátila k moci?
Odpoveď na túto otázku môže dať rok 2009 a opozícia samotná. Kľúčové slová pre ňu v nasledujúcom roku sú finančná kríza, prezidentské, európske a regionálne voľby, vzájomná spolupráca, príprava zmien vo vedení.
Triviálnym zistením je, že volebná podpora Smeru je od druhej polovice roka 2006 sýtená do značnej miery spokojnosťou časti elektorátu s celkovým sociálno-ekonomickým vývojom krajiny, pričom priaznivý stav ekonomiky spájajú títo voliči s činnosťou vlády, najmä však Smeru a jeho predsedu. Chýba im zatiaľ skúsenosť s adresným dosahom negatívnych faktorov počas pôsobenia terajšej vlády. Pri naučenom (implantovanom) vnímaní, že "za všetko môže vláda", časť týchto voličov môže v prípade nepriaznivých sociálnych dosahov podľahnúť silnej dezilúzii. Sú to najmä ľudia, ktorých si Smer pritiahol už ako vládna strana po roku 2006, mnohí z nich predtým na voľby nechodili. Opozícia síce väčšinu týchto ľudí zrejme na svoju stranu nezíska (stanú sa znovu nevoličmi), ale efektívnejším oslovením vlastných (v prípade SDKÚ skrytých) voličov môže pomer medzi vlastnou volebnou podporou a podporou Smeru otočiť vo svoj prospech. Sumárny zisk SDKÚ, SMK a KDH, presahujúci 40 % zúčastnených voličov, by mohol byť vcelku reálny. Na účinné oslovenie voličov musí mať, samozrejme, pripravené presvedčivé argumenty, že má lepší recept na finančnú krízu a prípadnú ekonomickú recesiu, než vládny Smer, ktorý okrem rétoriky o dôležitosti štátnej regulácie a dirigizmu je sotva schopný niečo ponúknuť.
Prezidentské voľby dávajú opozičným stranám ďalšiu šancu zmobilizovať priaznivcov. Solídny volebný výsledok spoločnej opozičnej kandidátky (nehovoriac o jej možnom víťazstve) dá opozícii neoceniteľný bonus do ďalšieho obdobia. Ten sa však dá získať sústredenou prácou, predpokladajúcou koordinovaný postup pri podpore spoločnej kandidátky, čo je zatiaľ skôr prianie než realita. V dôsledku špecifických hodnotových orientácií priaznivcov môžu opozičné strany dosiahnuť vyrovnaný -- so Smerom a ďalšími vládnymi stranami -- výsledok vo voľbách do Európskeho parlamentu. Vhodnými koaličnými stratégiami v regionálnych voľbách môže opozícia nabúrať dominanciu Smeru v kreslách županov a posilniť svoje postavenie v krajských zastupiteľstvách.
Absolútne kľúčovým faktorom bude spôsob interakcie opozičných strán. V roku 2008 sa opozícia zviditeľňovala nielen vnútrostraníckymi konfliktmi, ale aj medzistraníckymi škriepkami. Takýto luxus si nemôže v supervolebnom roku dovoliť. Cennou devízou opozičných strán sú ich bohaté skúsenosti z osemročnej koaličnej spolupráce založenej na programovej a hodnotovej blízkosti. To, že tieto skúsenosti sú pre opozíciu stále dôležité, by mohla potvrdiť deklarácia, v ktorej by sa tri vládne strany prihlásili k spoločnému postupu, resp. k spolupráci po parlamentných voľbách 2010.
Osobitnou kapitolou je personálna tvár opozície. Rovnako ako lídri vládnych strán sú všetci súčasní opoziční lídri bez výnimky príslušníkmi prvej ponovembrovej generácie slovenskej politickej elity. Na oslovenie novej generácie voličov potrebujú opozičné strany uskutočniť zmeny vo svojich vedeniach, tieto zmeny by však mali mať charakter generačného posunu, a nie obyčajnej mocenskej rošády. Pri realistickom posúdení terajšej situácie je zrejmé, že ide o úlohu na dlhšie obdobie, ktoré určite prekročí horizont supervolebného (a zároveň predvolebného) roku 2009. Začať pripravovať podmienky na takúto zmenu sa však dá už teraz.
Grigorij Mesežnikov je politológ a prezident Inštitútu pre verejné otázky