Kongres ANO bol zaujímavý predovšetkým tým, že sa na ňom nič prevratné nestalo. Podľa očakávania bol za predsedu opäť zvolený jediný kandidát na tento post, zakladateľ aliancie Pavol Rusko. Po tom, ako možnosť kandidovať proti nemu verejne odmietli obidvaja možní konkurenti -- minister hospodárstva Robert Nemcsics a poslanec Imrich Béreš, sa nič iné nedalo čakať. Prekvapiť mohli len okolnosti opätovného zvolenia, totiž fakt, že proti Ruskovi nehlasoval žiaden delegát, iba niekoľko sa ich zdržalo.
Takže sa zdá, že líder aliancie je stále pevne v sedle a ak sa aj vyskytli nejaké centrá možného "odboja", ich potenciál sa vyčerpal odchodom Antona Danka a niekoľkých komunálnych poslancov. Podobne príznačné je, že v diskusii vystúpil s kritikou politickej práce len jediný delegát, štátny tajomník na ministerstve dopravy Branislav Opaterný, lenže aj ten napokon podľahol argumentačnej sile vedenia. Pokojný priebeh tiež potvrdzuje bezproblémové zvolenie všetkých navrhnutých kandidátov na podpredsednícke posty. Veľké očakávania, ktorých predzvesťou boli novinové články o rozporoch vo vedení a silnejúcej kritike politickej práce, ale aj ekonomických aktivít Ruska sa nenaplnili -- mediálna bomba nakoniec vydala zo seba len slabučké zaprskanie.
Otázne bude, čo ďalej. Ako sa nedávno sám Rusko vyjadril, strana prešla od pampersiek k puberte, a mal vlastne pravdu. Na stranu, ktorá vznikla rok pred voľbami, je jej terajšie postavenie ako vládnej strany veľmi slušným výsledkom. Pamperskovému obdobiu možno pripísať skutočnosť, že ANO prevzala niekoľko rezortov, pri ktorých naozaj niet o čo stáť -- zdravotníctvo, ktoré čakajú ťažké a mimoriadne nepopulárne reformy a kultúru, ktorá sa tradične chápe ako "zvyšková" a podľa toho je aj financovaná. A do tejto etapy ontogenézy možno zaradiť aj snahu prevziať riešenie rómskej problematiky vrátane plánu na vybudovanie akýchsi kibucov. Rusko však mal na mysli najmä skutočnosť, že pri koncipovaní koaličnej zmluvy ANO bola naivná: verila, že o všetkých sporných bodoch sa dá rokovať a džentlmensky sa dohodnúť. Úprimne treba povedať, že keby v tom čase bola ANO v puberte, ako Rusko charakterizoval súčasný stav zmúdrenia a poznania, tak by vládna koalícia mala úplne inú povahu. Pretože ak sa KDH vyhráža odchodom z koalície pre prípad prijatia novely interrupčného zákona, ako by sa zachovalo pri nastolení tejto otázky už pri rokovaní o koaličnej zmluve? Výroky Pavla Ruska o tom, že ANO má pocit, že je v koalícii len trpená ako nevyhnutné zlo, sú vlastne symptomatické. "Dospelé" strany naozaj nemusia byť nadšené, že je medzi nimi "pubertiak", niekto, koho nemajú "prečítaného", nevedia teda, čo od neho môžu očakávať.
Možno práve preto sa v kuloároch šíria správy o tom, že lídri ostatných troch koaličných strán sa snažia nepohodlného nováčika vytlačiť z hry a hľadajú poistku v rokovaniach s "tkáčovcami" a Robertom Ficom o podpore menšinovej vlády, prípadne sa špekuluje o rozpade ANO. Lenže tieto rokovania, ak aj naozaj sú, možno považovať len za hru nervov. Všetci zúčasnení si nepochybne uvedomujú, že akákoľvek z týchto alternatív je horšia ako súčasný stav čakania, kedy ANO prekoná svoje ťažké pubertálne obdobie a dospeje.
StoryEditor