Vysoké Tatry (najstarší názov Tritri) sú naším posvätným miestom takpovediac ako Jeruzalem pre Izraelčanov a Palestínčanov. Tvoria symbol v štátnom znaku, verbálne sa na ne odvoláva slovenská hymna, Kriváň je národnou mytológiou opradená hora, Tatry sú dominantným emblémom Slovenska, pútnickým miestom turistov, lyžiarov, rekreantov, ochranárov, pacientov, a nielen domácej proveniencie. Hoci tu nestoja proti sebe dve nezmieriteľné strany, s delením územia mesta je problém takmer identický ako s Jeruzalemom. Mesto Vysoké Tatry (MVT) prišlo najprv o Podbanské, keď dlhoročné súdne spory vyhrali Pribylinčania a naposledy súdnou cestou odobrala obec Štrba do svojho léna mestskú časť Štrbské Pleso. Teraz sa však aktuálny stav podobá skôr na rozdelený Berlín pred odstránením povestného múru, keď do celku veľkomesta sa vklinila zóna západných spojencov.
Atomizácia
Od vzniku administratívneho a územného celku Vysoké Tatry uplynulo 60 rokov. Jednotné územie s pätnástimi mestskými časťami tvorilo v rozsahu od Podbanského po Tatranskú kotlinu najväčšie slovenské mesto (380 km2). Keďže samospráva MVT naďalej bojuje o Štrbské Pleso, zrejme bude na jeho transfer aj iný právny názor, ako je aktuálny model (po tatranskom Trianone).
Pri tejto dileme nevrátim sa ďalej ako po rok 1947, keď adresa najvýchodnejšie položenej obce (za ňou už len osady Javorina a Podspády) bola: Vysoké Tatry a Ždiar. Jednotné Vysoké Tatry boli realitou. Povojnový stav celého územia nerešpektoval vlastnícke nároky občanov a obcí, a pokiaľ sa teraz deje reštitúcia, nič proti tomu. Pribylina teraz inkasuje dodatkové dane z aktivít v Podbanskom a Štrba (ktorá pôvodne vznikla v "štrbine" medzi Vysokými a Nízkymi Tatrami) naplní svoju obecnú kasu z tržieb v celom štrbskom chotári. MVT o tieto sumy príde, na druhej strane nemusí už neverných príbuzných dotovať. Zdanlivo by malo byť všetko nakreslené spravodlivo, hoci sa mesto ešte svojich práv nevzdalo. A nejde vôbec o to, aby primátor Ján Mokoš bol mocnejší a samospráva "veľkomesta" veľmocná, ale predsa len sa zdá človeku aj odinakiaľ logickejší model, ktorý sa tu usadil za posledných šesťdesiat rokov, ba malo svoje rácio aj to, keď správny útvar so sídlom v Starom Smokovci (volal sa Jednotný národný výbor) mal administratívnu a správnu kompetenciu v celom v rozsahu Vysokých Tatier.
Čo bolo už nebude
No dobre! Staré sa nevráti a nové usporiadanie (okrem toho, že sa uplatňujú práva vlastníkov) ešte len ukáže, na čo si trúfa. Pribylina nech inkasuje na Podbanskom, Štrba sa bude podieľať na kapitálovom obrate v štrbskom chotári, aj keď judikát o nadobudnutom vlastníctve je zo strany predchádzajúceho správcu územia právne napadnutý. Ako to dopadne, o to ani nejde. Po tridsiatich rokoch nová zjazdovka na Solisku mohla byť reálna aj v predchádzajúcom modeli, developerským záujmom sa ani mesto nestavalo do cesty predtým ani teraz, aj pod kuratelou mestskej samosprávy sa má postaviť nový úsek zjazdovky pod Lomnickým štítom.
Čomu však v novom ani v starom členení územia Vysokých Tatier sa nepripisoval význam, to je trvalá absencia centrálnej agentúry na propagáciu aktivít a programov Pribylinou a Račkovou dolinou počnúc a Ždiarom končiac. Propagačnú brožúrku vydáva Regionálna rozvojová agentúra Tatry -- Spiš, zverejňujú sa v nej len aktivity v hraniciach vyznačeného regiónu, v centre Tatier vychádza Tatranský dvojtýždenník (XVIII. ročník!), zo strany Liptova sa robí propagácia po Podbanské. V divokej privatizácii sa bitka o hotely skončila, o územné časti iba začala. Možno vyrukujú s vlastníckymi právami aj podhorské obce Gerlachov a Slavkov, vertikálne by mohli ešte viac rozsekať správnu autonómiu MVT. A starý príbeh môže pokračovať.
Kým príde kúzelník
Vysoké Tatry nemajú v architektúre garanta s kompetenciou na celé jeho územie, na obidvoch stranách pozdĺž Cesty slobody. Výsledkom toho je napríklad dnešný stav Ždiaru, ale aj obludný bunker "kulturáka" priamo pod lampami magistrátu, ktorý po vyše dvadsaťročnej rozostavanosti sa rozhodli zbúrať. Ždiar, hoci sa vydáva za klenot tatranského regiónu, poznačila ledabolo stvárnená urbanizácia pred i po zmene režimu, až je hanba sa niekde na to pozrieť.
Stačí prekročiť (zatiaľ ešte exitujúce) hranice v Javorine či v Podspádoch a na poľskej strane ešte aj desiatky kilometrov za Tatrami sa ukazuje na obdiv pekná horská architektúra rodinných domov a penziónov. Neprišlo to tam teraz. Funguje tradícia ako historický odkaz z čias začiatkov osídlenia. Historický odkaz v podobe starých ždiarskych dreveníc sa takmer nezachoval, spráchnivené šindle z chalúp padajú. Kto to má ratovať, keď pôvodní horali nemali nikdy nazvyš peniažky a novoprišelci (žiaľ, niekde aj starousadlíci) zakladali alebo zveľaďovali svoje bungalovy bez ohľadu na zachovanie rázovitého charakteru dediny.
Na Vysoké Tatry sa vyrútili developeri, no veď dobre, v prípustnej miere aj investične treba rozhýbať tento región, ale púšťať by ich mali predovšetkým do podhoria. Po bojoch o zonáciu prichádzajú interesy o ďalšie obsadenie pozemkov s výhodnou polohovou rentou (pred pár dňami to takmer povalilo vládu), no a práve tu je ten odveký problém, lebo výhodnú polohu má celý región, ale ani na prioritné miesta nedozerá úrad (ateliér) hlavného architekta, takého tu prosto niet. Ako však zastaviť dizajnérsku svojvôľu na obcami reštituovaných parcelách, kým by prišiel kúzelník a čo ak nepríde?.
Čo tak Tatrapolis?
V starších časoch malo sedem spišských miest svojho kurátora. Jeho funkcia zodpovedala úlohe hlavného architekta. Spišské mestá podľa toho aj vyzerajú. Hoci Tatranci sa považujú za svojskú entitu, historický región tu nie je jednotný (Liptov, Spiš). Nezainteresovanému pozorovateľovi príde nevdojak na um, že hoci mesto už o niektoré svoje časti prišlo, v stratégii architektonických vízií by mohla vzniknúť akási všezahrňujúca Tatrapolis s právomocami a rozhodujúcim vplyvom na rozvoj horskej i podhorskej oblasti.
Tatrám by neposlúžilo k dobru, keby v autonómnych zónach, hoci aj nechránených prísnymi kritériami, sa stavalo od buka do buka výlučne podľa sily prichádzajúceho kapitálu. Aj našim veľhorám by prospela exkluzívna pozornosť, akú nedávno venovali Jeruzalemu v Annapolise, hoci tam išlo o etnické a štátne záujmy. I keď spory o anektované územia pretrvajú, hroziace budovateľské hurá by nemalo recyklovať smutný osud Ždiaru či škatuľkovú architektúru odborárskych a firemných zotavovní.
Tibor Ferko