Volebný maratón v Turecku sa v utorok skončil - 11. prezidentom sa stal podľa očakávania Abdullah Gül. Darmo armáda hrozila pučom a "mocnosťami zla", zbytočne varovala kemalistická opozičná elita pred definitívnou islamizáciou štátu, politický vývoj sa im zastaviť nepodarilo. Turecko má prvý raz vo svojej histórii (napriek v ústave zakotvenému sekularizmu) prezidenta - veriaceho moslima.
Vládnuca Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP) tak obsadila obidva najdôležitejšie posty v štáte. Cesta syna jednoduchého sústružníka z centrálnej Anatólie do prezidentského paláca v Ankare bola dlhá, vôbec nie priamočiara. Z pouličného predavača občerstvenia sa stal študent ekonómie, neskôr profesor na Univerzite v Istanbule. Osem rokov pracoval v Rozvojovej banke v Saudskej Arábii, bol na študijnom pobyte Anglicku, hovorí plynulo po arabsky a anglicky. Po návrate do vlasti sa dal na politiku. Zastával rôzne vysoké funkcie v islamských stranách, bol ministrom vo vláde premiéra Necmettina Erbakana, ktorú v roku 1997 armáda prinútila odstúpiť. V tých časoch Gül vyhlásil, že EÚ je klubom kresťanov, ktorý Turecko nikdy medzi seba neprijme.
Inteligentný, ambiciózny Gül však rýchlo pochopil, že časy sa neodvratne zmenili a budúcnosť krajiny závisí od reforiem, hospodárskeho vývoja a stability, od modernizácie, a tu kompas ukazuje na západ. Na konci 90. rokov sa spojil s Erdoganom, primátorom Istanbulu, stal sa jeho pravou rukou a nerozlučným spojencom. Obaja vyhlásili neúprosný boj korupcii.
Aj keď skúsenosti z ostatných islamských štátov hovoria inak, obaja títo konzervatívni a silne veriaci moslimovia sa stali nábožensky umiernenými. A čo je najdôležitejšie - hlavnými reformátormi v štáte. Tejto premene "zo Šavla na Pavla" ich najväčší kritici - kemalisti a armáda - dodnes neuverili. Vetria za tým pretvárku a ohrozenie sekularity Turecka.
Gül a Erdogan v roku 2001 spolu založili AKP, rok na to vyhrali voľby a Gül sa stal premiérom. Neskôr funkciu odovzdal Erdoganovi a stal sa ministrom zahraničných vecí. Zdvorilý a šarmantný, príjemný, stal sa obľúbencom svojich kolegov, od Bruselu až po Lisabon. Gül vždy konal podľa vôle Erdogana, stotožňoval sa s jeho cieľmi. A tu sa natíska otázka: bude to tak aj naďalej? Nevymaní sa v budúcnosti z tieňa svojho "abi"- po turecky veľkého brata?
Z pravej ruky premiéra sa stala hlava štátu, s nadstraníckou autoritou. S právom veta môže blokovať parlamentu zákony, menuje premiéra, ústavných sudcov i všeobecných sudcov, generálneho prokurátora, rektorov univerzít. Pikantné vo vzťahu k všemocnej armáde, ktorá doteraz vždy robila poriadky s neposlušnými vládami, je to, že sa stal jej vrchným veliteľom.
Možno práve modernejší a vo svetovej diplomacii zbehlý Gül bude práve hnacím motorom Turecka na ceste do Európy, ktorá ho rada prijme. Isté je jedno: prisahal "pred veľkým tureckým národom vernosť sekulárnej republike a demokracii" a parlamentu sľúbil reformy. Čo sa týka ústavy - už pracuje na jej zmene v prospech demokracie, ľudských práv, náboženských aj národnostných menšín. Ústupkom pre Kurdov by malo byť vyučovanie kurdštiny aj na štátnych školách.
Autorka je členkou predsedníctva Nemecko-kurdskej kultúrnej spoločnosti v Mníchove
StoryEditor