Kľúčovým ponaučením, ktoré si budúci prezident USA zoberie zo skúseností Bushovej administratívy, bude určite poznanie, že multilateralizmus má svoj význam. Ponímanie americkej hegemónie a jednostranných reakcií má marginálny zmysel, keď sa väčšina vážnych výziev, pred ktorými dnes štáty stoja -- problémov s klimatickými zmenami, rôzne pandémie chorôb, finančná stabilita a terorizmus --, vymyká spod kontroly aj tých najväčších krajín. Všetky si vyžadujú mnohostrannú spoluprácu.
Budúcnosť diplomacie
Organizácia Spojených národov môže zohrať významnú rolu pri pomoci legitimizovať a do praxe uvádzať medzištátne dohody, ale aj tí, čo OSN rešpektujú, priznávajú, že jej "nadrozmernosť", superpevné regionálne bloky, formálne diplomatické procedúry a balast byrokracie často bránia všeobecnému súhlasu. Ako ktosi nedávno vyhlásil, problémom multilaterálnych organizácií je otázka, "ako zapojiť všetkých do akcie a súčasne zostať akcieschopným".
Jednou z možností je doplniť OSN novými neformálnymi poradnými organizáciami na regionálnej a globálnej úrovni. Napríklad v priebehu finančných kríz, ktoré nasledovali po ropných šokoch v 70. rokoch minulého storočia, francúzska vláda bola hostiteľom vedúcich predstaviteľov piatich hlavných ekonomík, aby s nimi prediskutovala a koordinovala politiku. Ideou bolo udržať túto schôdzku na malom počte účastníkov a na neformálnej úrovni, preto sa počet diskutérov obmedzil na kapacitu knižnice na zámku v Rambouillet.
Udržanie malých rozmerov skupiny sa však ukázalo ako nemožné. Čoskoro sa totiž táto skupinka zmenila na skupinu G7 -- ktorej členmi boli štáty s rozvinutou priemyselnou ekonomikou. Neskôr sa rozrástla o Rusko a vznikla G8. Pri príležitosti výročného summitu G8 potom nedávno prizvali ďalších päť krajín, čím de facto vznikla skupina G13.
Problémy rastu
S týmto rozšírením prišli aj komplikácie. Novo prizvaným štátom sa nepáči, že nemajú postavenie plnoprávnych členov, ktoré by mohli pomáhať plánovať a koncipovať obsah rokovaní, zatiaľ čo delegácie pôvodných členských krajín sa rozrástli tak, že dnes majú stovky členov -- kedysi neformálne summity sa preto stali ťažkopádnymi.
Na stole sa objavilo niekoľko nápadov na vytvorenie nových druhov doplnkových multilaterálnych organizácií. Todd Stern a William Antholis navrhli vytvorenie skupiny E8: kompaktného fóra lídrov z rozvinutých i rozvojových krajín -- Spojených štátov, Európskej únie, Japonska, Ruska, Číny, Indie, Brazílie a Juhoafrickej republiky. Tí by sa raz do roka absolútne zamerali na ekologické problémy a globálne klimatické zmeny. Tieto štáty predstavujú vo svojich regiónoch kľúčové ekonomiky, vytvárajú tri štvrtiny svetového HDP a figuruje medzi nimi šesť najväčších producentov skleníkových plynov.
Niektorí kritici sa však obávajú obmedzenia takejto skupiny iba na jednu tému. Čas najvyšších predstaviteľov je vzácny. Nemôžu si dovoliť účasť na mnohých summitoch zaoberajúcimi sa jediným nadnárodným problémom. Premenlivá geometria účasti na rokovaniach by navyše mohla oslabiť nadväzovanie osobných kontaktoch a šírku vyjednávania, oproti tomu, keby sa skupina vedúcich činiteľov pravidelne schádzala za diskusným stolom o širšom počte tém.
Hľadanie východiska
Bývalý kanadský premiér Paul Martin na základe osobných skúseností so skupinou 20 ministrov financií a takisto s G8 navrhol vytvorenie nového neformálneho zoskupenia, ktoré nazýva L20, pričom písmeno L znamená, že rokovania budú vyhradené pre lídrov. Skupina L
by sa stavala na sile neformálnosti a pružnosti pôvodnej G8 a predstavovala by poradné fórum v otázkach, akými sú klimatické zmeny, globálne zdravie a riešenie konfliktov.
Martin tvrdí, že pri snahe riešiť komplikované medzisektorové problémy je približne 20 ľudí v miestnosti pravdepodobne ešte stále rozumný počet. Pri väčšej skupine sa naozajstná diskusia roztriešti či presnejšie rozriedi: pri menších počtoch lídrov vznikajú problémy so zmysluplným regionálnym zastúpením. Martin by do skupiny zahrnul členov súčasnej G8, ostatné hlavné ekonomiky a významné regionálne mocnosti bez ohľadu na hospodársku silu.
Marcos de Azambuja, bývalý generálny sekretár brazílskeho ministerstva zahraničia, súhlasí s názorom, že život medzinárodného spoločenstva nemôžu riadiť iba a len prevažne obrovské zhromaždenia takmer 200 štátov s priepastnými rozdielmi v politickej a ekonomickej váhe. Navrhuje niečo ako skupinu L14, ktorá by podľa neho bola efektívnym zoskupením odrážajúcim svet v jeho vývoji a mohla by rýchlo vzniknúť so súčasnej G8 rozšírením o Čínu, Indiu, Brazíliu, Juhoafrickú republiku, Mexiko a o niektorú moslimskú krajinu.
Summity a byrokracia
Bez ohľadu na geometriu by bola takáto poradná skupina koncipovaná tak, aby dopĺňala OSN v rozhodovacom procese a pomáhala motivovať úradníkov v členských vládach, aby riešili kľúčové nadnárodné otázky. Podobne ako G8 by sa táto skupina správala ako katalyzátor, ktorý by ponúkal témy a zacieľoval pozornosť národných byrokracií na rad dôležitých úloh, pričom národné byrokracie by potom pripravovali predsedu svojej vlády na diskusiu. Napríklad skupine G8 sa často pripisujú zásluhy o to, že pomohla rozprúdiť sériu rokovaní o medzinárodnom obchode, rieši otázky verejného zdravia a zvyšuje pomoc Afrike.
Okrem samotného členstva zostáva vyriešiť niekoľko otázok. Malo by mať takéto zoskupenie sekretariát, ktorý by prezentoval spoločné návrhy, alebo by sa malo spoliehať výlučne na rokovanie národných predstaviteľov? V prvom prípade hrozí vznik novej byrokracie, ale druhý variant by mohol rušiť kontinuitu. Mali by si členovia vopred vymieňať dokumenty s poznámkami sekretariátu alebo iných krajín? Ako sa dá zachovať neformálnosť a limitovať veľkosť rokovaní? Možno by sa mal počet poradcov v rokovacej miestnosti obmedziť na jedného pre každého šéfa delegácie, a tí by mali mať zakázané čítať oficiálne pripravené otváracie vyhlásenia.
Doteraz ani jeden z predložených návrhov nie je dokonalý a je nevyhnutné vyriešiť celý rad detailov. Kyvadlo sa však premiestnilo od unilateralizmu k multilateralizmu, a najväčšie štáty sveta hľadajú spôsoby, ako ho zefektívniť. Zdĺhavé rokovania a patové situácie nie sú prijateľné, lebo najzávažnejšie problémy dneška nemôžu čakať na dokonalé inštitucionálne riešenia.
Joseph S. Nye, profesor Harvardovej univerzity
StoryEditor