Ústavu Slovenskej republiky vyhlásili 1. septembra 1992 v Zbierke zákonov Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Tak sa stala exotickým právnym dokumentom. Bola vyhlásená v publikačnej zbierke iného štátu, než ktorému je určená.
Dalo by sa očakávať, že ihneď po osamostatnení bude ambíciou Slovenskej republiky a jej predstaviteľov vyhlásiť vlastnú ústavu vo vlastnej zbierke zákonov, ale život bežal inam. Ústava bola následne dvakrát zmenená bez toho, aby sa jej úplné znenie dostalo do Zbierky zákonov Slovenskej republiky. Predseda Národnej rady SR síce dostal výslovné splnomocnenie na vydanie úplného znenia, ale vlažný postoj k ústave mu umožnil splnomocnenie ignorovať.
A život znovu išiel, ba až bežal, ďalej. Ústava bola zas niekoľkokrát zmenená. Ďalší predseda Národnej rady dostal ďalšie splnomocnenie na uverejnenie úplného znenia ústavy v Zbierke zákonov. Naložil s ním ako ten predošlý. Praktická realizácia vydania úplného znenia ústavy v zbierke zákonov sotva chce viac, ako vydať pokyn podaktorému z početných poradcov a iných poskokov, aby vec zabezpečil, aj na to však treba pamätať. Politické intrigy a úskoky majú väčšiu mieru dôležitosti. A tak úradne publikované znenie Ústavy Slovenskej republiky vyjadruje stav po prvých troch novelizáciách a nezodpovedá skutočnému zneniu, ktoré v nepredstierane právnom štáte naozaj je základom celého právneho poriadku.
Rázovitosť Slovenska je daná aj tým, že obyvateľ štátu, ktorý by sa chcel oboznámiť s oficiálnym textom ústavy svojej krajiny, nemá šancu tak urobiť bez prácneho prehŕňania sa ročníkmi a čiastkami zbierky zákonov.
| Ján Drgonec (1952) advokát, bývalý sudca Ústavného súdu. Prirodzene sa pohybuje v justičnom aj mediálnom priestore. |