Pripravovaná vojna proti Iraku je čoraz očividnejšie súčasťou širšej kampane s cieľom nanovo prerozdeliť blízkovýchodné a ázijské náleziská ropy. A to jednoznačne v réžii USA s podradenou pomocou Ruska a Číny. S cieľom nevypadnúť z tejto hry sa však do nej čoraz aktívnejšie zapájajú Francúzsko i Veľká Británia (ako najvernejší spojenec Washingtonu) a obe spoločne ako bývalé ústredné koloniálne mocnosti v tomto regióne s vlastnou znalosťou problematiky i vlastnými záujmami.
Novoťahané siločiary sa takmer presne kryjú s novými líniami energovodov od Kaspiku z či bývalej sovietskej Strednej Ázie, pričom hlavným cieľom novej energetickej a geopolitickej osnovy, usudzujúc aspoň z vyhlásení celého množstva bývalých či súčasných politických stratégov, nie je ani tak Irak, ako skôr jeho sused -- Saudská Arábia.
Analytici pozorujúci zmeny na scéne najväčšieho svetového producenta čierneho zlata, pričom najzreteľnejšie to formuloval bývalý šéf CIA James Woolsey, došli k záveru, že z tejto krajiny pochádza najviac zdrojov na financovanie islamského terorizmu. Pritom tento trend možno badať od skončenia prvej vojny v zálive, lebo saudský vahábitský režim, ako ochranca najsvätejších miest islamu a podporovateľ tmárskej formy islamu, napriek proklamovanému proamerickému kurzu vládnucej dynastie, verejne i tajne financoval teroristické skupiny, čo vyvrcholilo septembrovým útokom na newyorské dvojičky WTC.
Slovensko má síce na spomínanej mape miesto, ale nie je veľmi významné. Na základe "strategického ropného partnerstva", uzavretého medzi prezidentmi Vladimírom Putinom a Georgeom W. Bushom, si USA pripravujú náhradné zásobovacie zdroje z Ruska. A Moskva, ktorá má rastúci záujem vrátiť sa na svetovú politickú scénu ako aktívny hráč, aj s porozumením Washingtonu vytvára svoju líniu. Začína sa na sibírskych ropných poliach a pokračuje terajšími ropovodmi do centra starého kontinentu, pričom starnúci ropovod Družba potenciálne získava úplne novú funkciu, rovnako ako ropovod Adria. V tejto súvislosti nie je nezaujímavé, kto je hlavným ruským hráčom na scéne -- ide o firmu Yukos, ktorá zatiaľ ako jediná ruská spoločnosť je kótovaná na newyorskej burze a je aj majiteľom 49 percent slovenského Transpetrolu. A to nie je náhoda.
Nedávno podpísané memorandum o spolupráci medzi krajinami, ktorými prúdi ropa do chorvátskeho ropného terminálu Omišalj, je prvým predpokladom jeho rozšírenia na prijímanie obrovských tankerov, dopravujúcimi ropu aj do USA. Ak by sa však mali naplniť objemy, o ktorých sa uvažuje, potom si to vyžiada niekoľkonásobné zvýšenie prepravnej kapacity Adrie. Ale ani stará dobrá Družba by nemusela vyjsť naprázdno, lebo Rusko deklaruje záujem posilniť aj vývoz do západnej Európy. Obe akcie by mohli byť zaujímavé aj pre slovenských projektantov a dodávateľov, či už individuálne alebo v rôznych konzorciách.
Strategicko-politicky je Slovensko, dúfajme, už definitívne zaradené. Teraz pôjde o to, aby si našlo pozíciu reálne zodpovedajúcu vlastnému potenciálu i predstavám. Neutralita či snaha zostať stáť bokom k výzve doby, nie je namieste. Kto chce dostávať, musí byť ochotný aj dávať. To sa nazýva solidarita. Platí to tak v rodine, ako aj vo veľkej či malej politike. A podľa toho sa budú merať aj jej protagonisti.
StoryEditor