Aj keď niektorí politici zamieňajúci si priania za realitu cítia v spoločnosti tendenciu na zmenu, vstup do OECD, NATO, Európskej únie a nakoniec do Európskej menovej únie pozastavil minimálne do času zásadného prehodnocovania statusu spomenutých inštitúcií otázku zahraničnopolitického kurzu Slovenska.
Prvou otázkou, na ktorú nájdu blížiace sa parlamentné voľby odpoveď, bude potvrdenie alebo vyvrátenie tendencie poklesu záujmu o účasť na parlamentných voľbách. V roku 2006 chýbalo pri volebných urnách 45 % občanov, čo predstavovalo oproti roku 2002 nárast počtu nevoličov o 15 %. Bude zaujímavé sledovať, či dokážu kandidujúce politické subjekty vyburcovať apatickú verejnosť, alebo, naopak, sa rady nevoličov ešte viac rozšíria. Účasť na parlamentných voľbách naznačí aj volebné správanie sa v koncoročných komunálnych voľbách. Keďže komunálne voľby majú tradične nižšiu účasť ako parlamentné voľby, bude signálom, či sa oplatí politickým dobrodruhom staviť na kartu nízkej účasti a vstupovať do politického súboja viac či menej skrytým nakupovaním hlasov voličov.
Slovensko zažilo počas vlády Roberta Fica renesanciu témy slovensko-maďarských vzťahov ako dôležitej súčasti vnútropolitických debát. Táto téma bola na začiatku volebného obdobia najmä vďaka ôsmim rokom Dzurindovej vlády považovaná za prežitú agendu deväťdesiatych rokov minulého storočia. Zásluhou politických reprezentácií na oboch brehoch Dunaja nabrala na sile a začala si žiť vlastným životom. Kto s ňou začal ako prvý, je povestnou apóriou čo bolo skôr, vajce alebo sliepka. Faktom je, že obidve strany majú dosť masla na hlave, aby začali od seba. Ako ukázalo hlasovanie o vlasteneckom zákone v parlamente, väčšina parlamentnej opozície zaujala voči tejto norme opatrnícky postoj. Možno z toho usudzovať, že aj opozičné strany kalkulujú s nacionálnou senzitivitou svojho aktuálneho či potenciálneho elektorátu. Duch národnostnej neznášanlivosti tak infikoval celé politické spektrum a prostredníctvom neho aj celú slovenskú verejnosť. Teraz je rad na našej verejnosti ukázať, či si praje politických reprezentantov, pre ktorých je agenda národnostnej neznášanlivosti žolíkom v rukáve pripraveným kedykoľvek na použitie. Národnostná nevraživosť ako pohodlná, no nebezpečná, náhrada komplexných volebných programov, ktoré by mali napomáhať riešenie problémov spoločnosti v jeho zložitosti a mnohovrstevnosti.