V uplynulých rokoch - aj na stránkach HN - som viackrát dosť nešetrne hodnotil úroveň a kvalitu služieb nášho domáceho cestovného ruchu, glosoval rôzne nepríjemné skúsenosti, ktoré človeka s priemerným prahom citlivosti a úplne bežnými predstavami o úrovni komerčného ubytovania, stravovania, čistoty, ochoty či kvalifikovanosti personálu nemohli nerozčúliť, neznechutiť a - čo je najhoršie - aj neodradiť od ďalších pokusov stráviť viac voľného času vo vlastnej krajine. A hlavne od úmyslu utratiť v nej za takéto "pôžitky“ viac peňazí, dať ľuďom v regiónoch možnosť zarobiť si a pomôcť aj tomuto štátu zopár drobnými navyše na zaplatenej dani. Nie že by takáto "národohospodárska“ úvaha musela nevyhnutne sprevádzať každý plán na víkend či dovolenku, každú rezerváciu hotela, objednanú kávu alebo kúpenú vstupenku do nejakej atrakcie, ale ten širší ekonomický kontext tam vždy bol a je, či si ho niekto uvedomoval alebo nie.
Výsledok býval zväčša rozpačitý, často až smutný. S neuveriteľnou krásou a príťažlivosťou mnohých našich lokalít zarážajúco kontrastovala burina nekvality, neochoty, amaterizmu a akejsi beznádejnej provinčnosti v ponúkaných službách, ktoré sa pritom cenovo dávno zbavili nálepky lowcostovosti. Avšak obvykle práve len cenovo.
Zmena pracovného pôsobiska - takmer presne pred rokom - sa mi postarala aj o malú revolúciu v destináciách pracovných ciest. Namiesto Bruselu, Frankfurtu či iných metropol sú to dnes naše domáce regióny, pobočky, klienti, partneri... A ak som donedávna zväčša iba hanil a zúfal, občas dokonca aj dosť hlučne a emocionálne - tak dnes s veľkou radosťou zaznamenávam, že príjemné zážitky si nemusím voziť iba z Álp...
Igor Barát, člen Predstavenstva Poštovej banky