Hrozí, že prevládne otvorená a skrytá nacionalizácia európskych politík a urýchli sa proces marginalizácie Európy vo svete.
V zahraničnopolitickej oblasti si najmä stáli členovia BR OSN aj v Lisabonskej zmluve poistili možnosť presadzovať svoje národné záujmy samostatne. Európsku úniu angažujú ako doplnok alebo tam, kde sa nechcú exponovať - vzhľadom na politické kalkulácie alebo pre nedostatok zdrojov. Tu sa EÚ nadlho ocitla na hranici svojich možností. Musíme si preto strážiť, aby vytváranie zahraničnej služby únie neostalo len pod vplyvom veľkých štátov EÚ a európskej byrokracie. Zahraničná služba únie by tiež mala umožniť menším štátom EÚ, aby sústredili svoje veľvyslanectvá do krajín ich bilaterálneho, politického a najmä hospodárskeho záujmu. Mala by tiež poskytovať konzulárne služby a ochranu občanom členských štátov únie v celom svete a byť pripravená operatívne reagovať počas krízových situácií, akou bola vojna v Libanone či cunami v juhovýchodnej Ázii. Jej prioritou by malo byť presadzovanie hospodárskych politík únie, ako aj hodnôt, najmä ľudskoprávnych, na ktorých je únia založená a ktoré sa v praxi až príliš často relativizujú.
Otázniky vzbudzuje aj ďalší vývoj eurozóny v dôsledku dlhodobého laxného prístupu najmä samotných členov eurozóny a Európskej komisie k vzájomnému kontrolovaniu a vynucovaniu si plnenia Maastrichtských kritérií. Je zarážajúce, že aj teraz, keď nás toto zlyhanie núti na kolene vyrábať mimoriadne opatrenia, aby sa nedopustil štátny krach Grécka, sa ako liek ponúka vytvorenie akéhosi hospodárskeho superštátu s jednotnou daňovou politikou. Dôsledkom týchto návrhov by bolo neúnosné oslabenie hospodárskej suverenity jednotlivých členov eurozóny a jej zmena na prevodný mechanizmus hospodárskych politík silných ekonomík Európy, ktoré by zároveň podkopali nezávislé postavenie Európskej centrálnej banky. Štátny politický dirigizmus veľkých by len umožnil ďalšie manipulácie a v konečnom dôsledku fatálne oslabenie eurozóny.
Treťou oblasťou v kríze je bezpečnostná a obranná politika Európy. Pri všetkých úsiliach o posilnenie spôsobilostí Európy konať v tejto oblasti pre nás musí prioritou ostať NATO a posilnenie jej akcieschopnosti - aj kvôli transatlantickej väzbe a spojenectvu s USA. Zatiaľ tak nekonáme. Pod skúmavým pohľadom našich nepriateľov aliancia bojuje v Afganistane, ale Európa sa správa, ako keby išlo o štandardnú mierotvornú operáciu OSN. Ak sa Európe nepáči stratégia Obamu, nech ponúkne spoločne v rámci aliancie niečo lepšie, ak toto neponúka, nech podporí Obamu. Zásadnou chybou by tiež bolo zmeniť alianciu na akúsi globálnu koalíciu partnerov. Zásadný charakter a funkcie NATO musia byť, naopak, posilnené. Len tak bude mať váhu aj v iných častiach sveta. Len na základe svojho posilňovania môže aliancia budovať akcieschopné globálne partnerstvá, či už s tradičnými spojencami, alebo so štátmi, akým je dnes v prvom rade Rusko.
Autor je bývalý minister zahraničných vecí