Na finančné trhy sa vracia strašidlo globálneho kolapsu. Za panikou na trhu sú paradoxne pozitívne očakávania o možnom konci globálnej ekonomickej krízy a skorom ukončení vládnych stimulov na podporu ekonomického rastu. Na trh však súčasne prišlo niekoľko menej pozitívnych správ o raste nezamestnanosti v USA a poklese priemyselnej produkcie v Nemecku. Vynorili sa obavy, že ekonomické oživenie visí na vládnych stimuloch a po ich stiahnutí nastane nový prepad globálnej ekonomiky.
Finančná panika v októbri 2008 mala typický sprievodný jav - útek investícií do bezpečia smerom od akcií do vládnych dlhopisov a pokladničných poukážok. Na podporu oživenia ekonomiky centrálne banky zrazili úrokové miery takmer na nulu a vlády vytlačili dlhopisy za trilióny dolárov. Podarilo sa im síce paniku zvládnuť, ale za cenu vytvorenia ďalšej finančnej bubliny. Pri nulových úrokoch sa veľká časť investorského stáda vrátila na akciové trhy v USA a na emerging markets. Od marca 2009 do januára 2010 narástli svetové akciové indexy o polovicu. Takýto vysoký nárast nemá ekonomické opodstatnenie. Ide len o prelievanie inflačných peňazí, ktorými centrálne banky a vlády v USA a Európe zaplavujú trhy už od roku 2000. Obavy z nového kola ekonomickej recesie obrátili investorské stádo a inflačnú masu späť do amerických aktív.
Novým prvkom v prelievaní inflačnej masy je selektívny výber "bezpečných aktív“. Investori prestávajú veriť najkvalitnejším cenným papierom - vládnym dlhopisom eurozóny. Konečne si začínajú uvedomovať, že inflácia - štandardne meraná súčasným rastom spotrebiteľských cien - môže mať aj inú podobu, a prejaviť sa v cenách finančných aktív, ktoré de facto predstavujú akumulovanú budúcu spotrebu. Hodnotné sú len tie dlhové aktíva, ktoré dlžník veriteľovi skutočne vyplatí. Aktívum, ktoré dlžník nevyplatí alebo zaplatí len sčasti, sú inflačné, lebo ho investor kúpi za vyššiu cenu, ako sa mu vráti (ak vôbec nejakú). Nič nové. Grécko napríklad počas jeho 200-ročnej modernej histórie nedokázalo platiť svoje dlhy v polovici prípadov.
Logika trhu hovorí, že čím je dlžník menej dôveryhodný, tým vyššie úroky musí platiť. Úroky zvyšujú objem dlhu a ten zas tlačí na ďalšie zvyšovanie úrokov. Za normálnych okolností je tento proces pomalý a vlády majú dosť času na konsolidáciu dlhu. Nie však v čase finančnej nervozity, keď špirála dlhov a úrokov tlačí niektorých dlžníkov na pokraj priepasti. Z hľadiska udržateľnosti dlhu sa niektoré slabé európske ekonomiky (Grécko, Portugalsko, Maďarsko) ocitli na pokraji kolapsu. Grécko a Portugalsko sú len lakmusovými papierikmi dôvery investorov. Ich ekonomiky sa na HDP eurozóny podieľajú len 5 percentami. Omnoho vyššie sú dlhy Belgicka a Talianska, ktoré tiež prevyšujú 100 % hodnoty ich hrubého domáceho produktu. Najviac však desí dlh Japonska, ktorý presahuje 200 % jeho HDP. Japonsko je druhá najväčšia ekonomika sveta. Ak by investori prestali veriť schopnosti japonskej vlády splácať svoje, došlo by k finančnej kríze 2.0. Proti nej by tá z októbra 2008 bola len búrkou v pohári vody.
Vlády a centrálne banky nepochybne zasiahnu a katastrofu na čas odvrátia. Na trh nalejú ďalšie peniaze a investori budú hľadať, kam ich umiestnia. Problém narastie, ale jeho riešenie sa znovu odloží.
Je pravda, že vlády a centrálne banky majú neľahkú voľbu. Buď pokračovať v podpore ekonomiky a tlačiť nové a nové dlhopisy, alebo stiahnuť stimuly a riskovať obnovenie recesie. Kompromisným riešením by mohlo byť zrušenie fiškálnych stimulov a pokračovanie v politike nízkych úrokov. Oživenie musí v konečnom dôsledku prísť zo súkromného sektora. Tomu prospejú nízke úroky viac ako vládne dlhopisy na financovanie stimulačných balíčkov.
Vladimír Baláž, Prognostický ústav SAV