Proces privatizácie Slovenských elektrární sa nehýbe alebo je skrytý. V každom prípade verejnosť nedostáva o ňom dosť informácií. Výberová komisia by mala zostaviť krátky zoznam uchádzačov. Tí budú mať právo "s vynaložením veľkej starostlivosti" prezrieť si finančnú aj technickú dokumentáciu tohto veľkého podniku s 9-tisíc zamestnancami. Ekonomická aj energetická verejnosť je zvedavá, kto na zozname bude.
Na svete nie je veľa renomovaných energetických investorov, ktorých možno považovať za strategických. Finančných je viac, ale naše elektrárne sú pre nich zrejme stratená varta. Jadrové zdroje sovietskeho typu, nech sú akokoľvek spoľahlivé, nie sú v centrálnej Európe príťažlivé. Ako na zavolanie v tejto situácii prichádza investor, ktorý tvrdí, že by to zobral všetko, aj problematické jadrové zdroje. Stretol sa s neobyčajnou podporou slovenskej energetickej komunity a dokonca aj od zamestnávateľov.
Slovenskí energetici sa predháňajú v technických argumentoch, ktoré podporujú nasadzovanie českých a slovenských zdrojov pod jednotným velením. Dokonca podporujú úzku spoluprácu elektrizačných sústav, aj keď je záležitosťou predovšetkým prenosových sústav, ktoré v oboch štátoch vlastní štát. Nikto nevyťahuje argument: "Privatizácia zahraničnou štátnou akciovou spoločnosťou vlastne nie je privatizácia." Ale takou je aj ČEZ. Je reálna prognóza, že príde aj na privatizáciu ČEZ. Ak by medzitým ČEZ do svojho finančného majetku získal Slovenské elektrárne, privatizačný výnos pre FNM ČR by bol veľmi zaujímavý. Ocenenie synergie zo spolupráce zdrojov by hodnotu akcií ČEZ zvýšilo. Minulý rok Česi odmietli ČEZ predať za 200 mld. Kč s bonmotom: "Za hubičku energetiku neprodáme." Pravdou je, že chceli nadobúdateľa zaviazať, aby vyrábal veľa elektriny z domáceho uhlia a neodstavil jadrové zdroje.
ČEZ je stabilná a silná spoločnosť, hoci ju rovnako ako Slovenský energetický podnik do roku 1990 riadilo jedno federálne ministerstvo. Slováci si veľmi chceli riadiť energetiku sami. Federálny minister V. Dlouhý v lete 1990 odovzdal poverovacie listiny slovenským predstaviteľom a povedal: "Kluci, dělejte si to." Výsledky práce slovenských chlapcov nie sú dobré. Oni však dávajú vinu politikom, ktorí si z elektrární urobili sociálny ústav pre obyvateľstvo a podnikateľský inkubátor pre veľké slovenské firmy. ČEZ prežil váhanie politikov v roku 1992 a dokonca aj v roku 1999, či dostavať jadrovú elektráreň Temelín. Treba pripomenúť, že ČEZ mal v rokoch 1994 až 1999 finančného riaditeľa Gabriela Eichlera. Nižšie postavení českí energetici vyslovili pochybnosti po jeho príchode: "Rozumie vôbec elektrine?" Eichler im odpovedal: "Na to ste tu vy, ja vám dokážem zohnať peniaze." A skutočne, zorganizoval emisie dlhopisov, ktoré sa výhodne popredali európskym aj českým investorom.
Do Slovenských elektrární v týchto dňoch nastúpili traja noví manažéri, jeden z nich finančný. O poslednom sa nevie, či má styky v európskych a amerických bankových komunitách. Pohnútka na získanie našich elektrární je ešte jedna: rastúca sila nemeckých energetických koncernov, to Česi vnímajú ostražito.
Treba veriť, že proces privatizácie Slovenských elektrární sa rozbehne a dokončí ešte tento rok. Záujem ČEZ môže byť dobrou správou, mal by byť politicky podporený na najvyššej úrovní. Nie je však vylúčené, že ide o hru s cieľom zastaviť privatizačný proces. Potom by sa goodwill SE veľmi zhoršil. Na to by vláda nemala zabudnúť. Opakovanie privatizácie elektrární, už v ére nášho začlenenia do únie, vôbec nemusí byť príjemné a efektívne.
StoryEditor