Brusel začína dostávať rozum (komentár)

Posledné kolo súboja o fiškálne prežitie niektorých európskych krajín pred blížiacim sa summitom sa odohráva v týchto dňoch. Do rohu ringu vyhradeného pre zástancov európskej fiškálnej apokalypsy sa postavili ratingové agentúry so znížením ohodnotenia dôveryhodnosti Portugalska a naznačením, že ani to nemusí byť ešte úplný koniec downgrade.

Na druhej strane ringu, na prekvapenie pozorovateľov, sa objavili ministri financií eurozóny. Tí sa boli schopní dohodnúť na posilnení zdrojov peňazí pre Európsky záchranný mechanizmus (EFSF), a navyše sa prekvapivo vrátili k pôvodnému, prísnejšiemu trestaniu rozpočtových hriešnikov pokutami.

Zďaleka nejde o posledné správy v už mnoho mesiacov prebiehajúcej kríze, napriek tomu však stojí za to sa pred ďalšími rokovaniami šéfov únijných krajín či ďalšími vlnami paniky (ktoré určite prídu a ktoré opäť môžu tú či onú krajinu priblížiť skutočne akútnu fiškálnu krízu) zamyslieť nad tým, ako sa ďalej môže "zápas" vyvíjať. Záležať bude hlavne, samozrejme, na konkrétnej ekonomickej situácii jednotlivých ohrozených krajín.

Dôležité budú tiež krátkodobé únijné rozhodnutia o miere podpory slabých krajín a v neposlednom rade aj to, ako sa procesy, ktoré dnes v Bruseli často horúčkovito prebiehajú, podaria interpretovať verejnosti a aký budú mať vplyv na budúcnosť Európy.

Ako sa darí PIGS?

Situácia najviac ohrozených krajín únie sa mení len pomaly. Ich politici sa síce s väčšou vervou pustili do reforiem (niekedy pod nátlakom podmienok záchranných pôžičiek), avšak kombinácia slabej ekonomiky a razantných reforiem nevytvára priaznivé podmienky pre rýchle oživenie, ktoré by štátnym kasám pomohlo.

Platí to hlavne o Grécku, kde trhy už dávno stratili stopercentnú vieru v to, že svoje záväzky krajina bez problémov splatí. A to aj napriek tomu, že Grécko sa svojím postojom k reformám získalo podporu EÚ a MMF v ráde desiatok miliárd eur. Hlavný problém predstavuje únosnosť obrieho dlhu (v roku 2012 by mal prevýšiť 150% HDP). Ak sa vláde nepodarí podstatne znížiť náklady na pôžičky, bude podiel úrokových platieb na štátnom rozpočte dosahovať astronomické hodnoty (pri dnešných úrokoch z gréckeho dlhu by na ne padla až tretina vládnych príjmov, čo je neúnosné).

Kombinácia ochoty k reformám a zlej finančnej situácie priniesla gréckej vláde súhlas členov eurozóny s predĺžením existujúcich pôžičiek (z 3 na 7,5 roka) a zníženie úrokov (na 4,2%). Na druhej strane však to, že cena trhových pôžičiek presahuje 10%, ukazuje, že proces obnovenia dôvery v grécku ekonomiku bude beh na veľmi dlhú trať.

To, o čo sa úspešne usilovali Gréci, však lídri krajín eurozóny neschválili Írsku. Tamojšia nová vláda pred nedávnymi voľbami urobila zo zníženia úrokov únijných pôžičiek (platí za ne okolo 5,8%) veľkú domácu tému, čo zjavne viacero ministrov v Bruseli naštvalo. Aj tak sú na tom Íri lepšie.

Írska ekonomika svoj rastový potenciál v minulosti ukázala a jej dnešná ťažká situácia stojí "len" na realitnej bubline vyvolanej bankovou krízou. Kolaps tamojšieho trhu s nehnuteľnosťami paralyzoval jeden z kľúčových sektorov ekonomiky a vyvolal nutnosť masívnych intervencií štátu do bánk. Ak Íri vykonajú rýchlo a kompetentne domáce reformy, mali by postupne situáciu zvládnuť, náklad na dlh, ktorý krízu zmnohonásobil (je okolo 100% HDP), však krajina ponesie dlho.

Tretí z "hlavných podozrivých" - Portugalsko - nemá ani slabú a zadlženú ekonomiku ako Grécko, ani rozpadajúci sa finančný systém ako Írsko. Jeho nebezpečenstvo tkvie v tom, že sa údaje Portugalska o dlhu príliš nelíšia od reality ďalších krajín. Trhy mu pritom však neveria. Preto diskusia o tom, či Lisabon má, alebo nemá požiadať úniu o pomoc, má viac dimenzií. Z pohľadu tamojšej vlády je zatiaľ rozhodujúca obava z toho, že záchranný úver bude sprevádzaný požiadavkami na reformy, ku ktorým portugalskí ministri nemajú príliš ochoty ani odvahy.

Druhá strana sa môže obávať toho, aby si potom o záchranný pás pod tlakom portugalských ťažkostí nepovedali viaceré krajiny. Gigantická výška Európskeho záchranného mechanizmu (na summite bol navýšený objem z 250 miliárd eur na 440 miliárd, pričom celková suma prostriedkov na podporu krajín únie predstavuje 750 miliárd eur) by sa naraz trhom mohla javiť ako nedostatočná.

Agenda fiškálnej krízy teda len tak rokovací stôl bruselských schôdzok neopustí. Aj pokiaľ sa podarí dnešný stav zvládnuť bez potreby reštrukturalizovať dlh niektorej z krajín či zájsť ešte ďalej v solidárnej pomoci ostatných krajín, bude potrebné riešiť, kadiaľ a ako sa vydať ďalej.

Realizmus v Bruseli?

Uvedomujú si to zrejme konečne aj politici, čo by vysvetľovalo trochu konštruktívnejší postoj v otázke nových fiškálnych pravidiel aj ochotu zaujať síce nie práve kolegiálnu, ale racionálnymi argumentmi podloženú tvrdú pozíciu proti jednostrannému tlaku novej írskej vlády na zlepšenie podmienok pôžičky.

Nad rámec vystuženia fiškálnych pravidiel a väčšieho zapojenia Európskej komisie do rozpočtového procesu krajín, otvorila najmä nemecká kancelárka Angela Merkelová otázku oveľa širšie, a to potrebu posilnenia konkurenčnej pozície krajín Európskej únie. Jej Pakt pre konkurencieschopnosť síce neprežil námietky ekonómov aj politikov, ale logika tohto postupu je správna. Bez toho, že sa krajina vráti späť na dráhu rastu, bude veľmi ťažké stabilizovať fiškálnu situáciu aj u krajín, ktoré sú na tom dnes podstatne lepšie než napríklad Grécko či Portugalsko.

V každom prípade, aj napriek "zlepšenému výkonu" doma aj v Bruseli, politikov čaká v tejto agende ešte rad kritických rozhodnutí. Hrozí tiež nebezpečenstvo, že skĺznu k predchádzajúcemu modelu rozhodovania - princípu dominancie politického náhľadu a vzájomnej podpory hriešnikov.

Čo tomu nakoniec povedia doma?

A aj keď sa nakoniec dohodnú, čaká na nich ďalšia zložitá práca - vysvetliť tieto rozhodnutia občanom, do ktorých peňaženiek niektorá z nich mieri. Kroky, ktoré môžu dnešnú situáciu napraviť, stoja na tom, že sa národné vlády vzdajú niektorých právomocí (napríklad sa ním obmedzí možnosť deficitného hospodárenia, či dokonca budú musieť delegovať časť moci na nadnárodné autority (makro dohľad, Európsky zácharnný mechanizmus, prípadne ešte niektoré prvky finančného dohľadu).

Takéto opatrenia bývajú často politicky málo prijateľné, a to nielen u nás. Zásadné "nie" posilňovaniu takzvane zlého Bruselu na úkor údajne dobrej domácej vlády má v programe nejedna politická strana v Európe. Vládni politici by sa tak mohli dostať do ošemetnej situácie, keď niektoré objektívne rozumné kroky, ktoré by krajinu mohli vyviesť z krízy, nebezpečne ohrozia ich domácu pozíciu.

Je si treba preto uvedomiť, že praktické prekonanie dnešnej krízy je nepochybne v záujme skeptikov k fungovaniu integračného procesu, aj tých, čo by si priali "viac Európy" a skôr.

Napriek tomu všetkému. Postupné riešenie dnešnej situácie nemá inú alternatívu, než vážnu ekonomickú krízu všetkých krajín a neistotu v tom, aké usporiadanie bude (dnes už z veľkej časti integrovaná Európa) ďalej mať. K tomu, aby sa našlo vhodné riešenie pre nasledujúcich mnoho mesiacov, ktoré o úspechu opatrení rozhodnú, potrebuje Európa čo najmenej ideológie (tou mnohokrát interpretácia aktuálneho diania zaváňa) a čo najviac kompetentnosti a profesionality svojich lídrov.