Muži v drahých oblekoch spoločne hodujú na „ideovej večeri", počas ktorej si vymieňajú názory na príležitosti na trhu. Viacerí zo zúčastnených predostrú problém viacerých krajín Európy zaťažených vysokým dlhom na čele s toľko omieľaným Gréckom. Zhodnú sa na tom, že to všetko sa deje v prostredí procedurálne skostnatenej a ideovo roztrieštenej Európy. Výsledkom je vidina tučného zisku v stávke na ďalšie posilňovanie amerického dolára voči euru. Stačí len dodať, že na akcii sa zúčastnil aj známy finančník George Soros a sprisahanecká teória o skupinke vyvolených, ktorí sa dohodnú na nekalej manipulácii trhu, je na svete.
Aj bez pokútnych teórií je zrejmé, že nedávne oslabenie eura voči doláru má racionálne základy. Nič na tom nemení to, že razancia oslabenia bola výrazná. Z úrovne 1,5043 EUR/USD začiatkom decembra 2009 sa dolár posilnil až na 1,3451 EUR/USD koncom februára, čo predstavuje oslabenie o 10,6%. Fundamentálne ukotvenie doláru poskytla nečakane pozitívna správa o vývoji na americkom trhu práce, ktorá ukázala, že po 22 mesiacoch konštantných strát počtu pracovných miest v celkovom objeme 8,3 milióna sa v novembri 2009 počet pracovných miest zvýšil o 64 tisíc. Jedna lastovička leto síce nerobí, ale už 12. decembra prišla ratingová agentúra Standard & Poor's so znížením ratingu Grécka. Tento krok a inštitucionálna nemohúcnosť ostatných krajín eurozóny prísť s konkrétnym riešením pomoci jednému z členov euroklubu presvedčí aj veľkých investorov o tom, že stávka na dolár sa môže oplatiť.
Medzičasom však grécky príbeh graduje. Gréci koncom januára sice úspešne na trhu umiestňujú emisiu štátnych dlhopisov v objeme 8 mld EUR, no cena dlhopisov za pár dní klesne o viac ako 3%. Cena poistenia defaultu Grécka stúpa preto koncom januára na 425 bodov nad swapovú krivku. Pre porovnanie - cena rovnakého poistenia na default Slovenska sa pohybuje stabilne okolo 70 bodov. Naliehavosť, s akou sa grécky prípad vynoril a s akou doľahol na Európu, však podnecuje k hľadaniu unikátnych riešení. V hre je totiž nielen Grécko, ale aj ostatní členovia eurozóny, ktorých osud je neistý. Trest v podobe oslabenia kurzu je preto pochopiteľný a ničím nezvyčajný.
Záchrana finančného systému stála v globálnom meradle doposiaľ astronomické sumy. Straty a odpisy finančných inštitúcií dosiahli 1,7 bilióna USD, pričom amerických inštitúciám pripadajú z tohto koláča dve tretiny a zvyšnú tretinu tvorí podiel finančných inštitúcií v Európe. Podiel Ázie tvorí len 3%. Mimo to sú do vyspelých ekonomík po celom svete „pumpované" peniaze centrálnych bánk na podporu likvidity finančného trhu. Výsledkom záchranárskych prác sú rekordne vysoké deficity verejných financií a rastúce objemy dlhov. V prostredí nízkeho, resp. negatívneho hospodárskeho rastu, nízkej inflácie (dôsledok slabého dopytu) a extrémne lacných peňazí sa však ekonomiky dostávajú do tzv. pasce likvidity - krv finančného systému (peniaze) neprúdi do reálnej ekonomiky, ale ostáva v rukách bánk. Financovanie rozvoja, teda investície stagnujú a potenciál rastu cien finančných aktív klesá. Hodnota dlhov v pomere k rozsahu ekonomiky sa zvyšuje a prvým signálom, že niečo nie je v poriadku, bude výmenný kurz. Jedine kurzový vývoj dokáže penalizovať nezodpovedných a oceniť úspešných. Napriek tomu, že príbehom posledných mesiacov je Európa, ktorej mena dopláca na negatívny vývoj v niektorých krajinách, v dlhodobom horizonte to zrejme budú aj USA, ktoré budú platiť. Na výslnie sa opäť dostávajú ekonomickí tigri z Ázie a Južnej Ameriky a pozícia dolára ako špecifickej rezervnej meny so statusom uchovávateľa hodnoty sa postupne skončí.
Čo však nekončí a naopak intenzívne rastie a naberá na význame, je obchodovanie s menami a menovými derivátmi. Podľa už tri roky starej správy Bazilejskej banky pre medzinárodné zúčtovanie sa medzi rokmi 2004 až 2007 denne zobchodovalo len v tradičných devízových nástrojoch (spot, forward a FX swap) 3,2 bilióna USD. Reálny objem obchodov je zrejme ešte vyšší, pretože štatistiku tvorí len 54 reportujúcich krajín sveta. Celkový podiel obchodov reportujúcich dílerov (vybrané komerčné banky, ktoré reportujú centrálnym bankám) s obchodníkmi z iných finančných inštitúcií (hedgeové fondy, podielové fondy, penzijné fondy a poisťovne) dosiahol 40%. Obchody reportujúcich dílerov medzi sebou tvorili 43% a 17% denného obratu boli obchody s nefinančnými klientami. Podiel obchodov reportujúcich dílerov medzi sebou však klesol od roku 1998 zo 64% na 43% v roku 2007. Úrokové a devízové deriváty mali podľa tejto správy denný obrat 2,1 bilióna USD, pričom obrat burzových obchodov dosiahol 6,1 bilióna USD.
Vo svetle týchto čísel sa môže zdať, že dohoda, či akákoľvek forma sprisahania s cieľom manipulácie devízového trhu môže byť len ťažko predstaviteľná. Určite však nie je nemožná. Pri obchodoch s devízami používajú obchodníci vysokú páku (leverage), vďaka ktorej môžu uzatvárať obrovské obchody bez toho, aby reálne disponovali miliardami dolárov či eur. História je plná príkladov, kedy sa špekulantom evidentne podarilo „pohnúť" trhom a zarobiť miliardy. No rovnako plná je aj príkladov, kedy výsledkom takýchto obchodov boli naopak miliardové straty. Ako dopadne pokus o tlačenie eura k parite s dolárom, je dnes možné len tipovať. No problém eura sa nevolá „špekulatívne hedge fondy". Pod zraniteľnosť eura sa podpisujú nezodpovední politici, ktorí nedokázali udržať dlhoročné míňanie verejných peňazí pod kontrolou. Je však len otázkou času, kedy sa podobný príbeh s racionálnym opodstatnením udeje hocikde inde.
Mario Blaščák člen predstavenstva OXYS CAPITAL |