Navonok to vyzerá ako strategická hra -- líder najsilnejšej opozičnej strany SDKÚ-DS Mikuláš Dzurinda ponúkol lídrovi mimoparlamentnej strany Sloboda a solidarita Richardovi Sulíkovi predvolebnú koalíciu a Sulík takúto spoluprácu podmienil tým, že lídrom tejto koalície nebude Dzurinda. Dzurinda svojím konaním chcel zabrániť tomu, aby prepadli hlasy pravicových voličov -- aspoň tak bola jeho ponuka interpretovaná. Sulík ponuku odmietol, lebo sa obával straty hlasov voličov SaS, ktorým prekáža osoba Dzurindu -- aspoň tak bolo to odmietnutie interpretované.
Zrátané -- obaja lídri urobili to, čo považovali v danej situácii za správne a čo sa za správne aj dá považovať hlavne pri povrchnejšom pohľade na situáciu v pravicovej časti politického spektra.
Je zjavné, že Sulíkovej strane hrozí, že sa do Národnej rady SR nemusí dostať, pretože už niekoľko mesiacov v prieskumoch verejnej mienky osciluje okolo piatich percent a spoločná volebná koalícia s SDKÚ-DS by toto nebezpečenstvo zredukovala na minimum (otázne pritom je, ako by vyzerala konkrétna férová ponuka s miestami na kandidátke, ale tak ďaleko sa zrejme Sulík s Dzurindom ani nedostanú).
Takisto je však zjavné, že osoba Mikuláša Dzurindu je už dlhodobo jedným z kľúčových dôvodov, prečo sa slovenskej opozícii nedarí získavať hlasy väčšieho počtu voličov (nevoličov, prvovoličov), a prečo súčasná moc svoje škandálne konanie úspešne marketingovo prevalcúva poukazovaním na prešľapy za oboch Dzurindových vlád. Fakticky každá situácia, v ktorej sú súčasní koaliční politici pristihnutí pri korupčnom a klientelistickom konaní, stráca razanciu a účinnosť na slovenských voličov, ak sa jej chopí predseda SDKÚ-DS a začne používať argumenty ako etika, morálka, zákon, obyčajní ľudia, dobrá viera atď., atď. Pretože veľmi veľa ľudí si pamätá, ako s týmito slovami narábal sám predseda SDKÚ, keď bol najsilnejším politikom v štáte.
Zrátané -- ani Sulík, ani Dzurinda v súčasnej situácii viac-menej nemôžu konať zásadne inak, než ako konajú. Dzurindovi v úvode roka môže ísť aj úprimne o to, aby hlasy pravicových voličov neprepadli, Sulík však musí myslieť aj na to, aby ako politik neskončil ešte skôr, ako vôbec začne. Vysvetlenie tohto kŕčovitého zakliesnenia pravice je pritom dosť jednoduché -- pretože prvý gombík je"blbo" zapnutý. Mikuláš Dzurinda nevyvodil osobnú zodpovednosť za porážku v parlamentných voľbách v roku 2006, nevyužil obrovský politický kapitál Ivety Radičovej po prezidentských voľbách v roku 2009 a neponúkol jej post volebného lídra a doteraz neurobil vôbec nič pre to, aby pri ňom vyrástol politik schopný v súboji s Ficom urobiť to, čo on dokázal v roku 1998 v súboji s Mečiarom.
A tak to vo voľbách v júni 2010 Fico zráta obom. Možno im to zrátajú aj ich voliči -- lebo prinajmenej jeden z dvoch pravicových predsedov sa rozhodol nesprávne.
Róbert Kotian