A boli ochotní priniesť obete, aby si zaistili, že Európa bude zjednotenie akceptovať. Prispievali o niečo viac a brali od ostatných o niečo menej, čím uľahčili dohodu. Tieto časy sa skončili.
Euro je v kríze a Nemecko je hlavným protagonistom. Nemci už sa teraz necítia byť takí bohatí - a nechcú preto naďalej fungovať ako bezodné vrecko pre zvyšok Európy. Táto zmena postoja je pochopiteľná, ale súčasne zastavila proces európskej integrácie.
Euro bolo v čase svojho zavedenia už z podstaty neúplnou menou. Maastrichtská zmluva založila menovú úniu bez únie politickej - centrálnu banku bez centrálnej pokladnice. V oblasti suverénnych úverov hrali členské krajiny eurozóny samy na seba.
Túto skutočnosť až donedávna zakrývala ochota Európskej centrálnej banky akceptovať suverénny dlh všetkých členov eurozóny za rovnakých podmienok vo svojom "diskontnom okienku". V dôsledku toho si všetky krajiny mohli požičiavať prakticky za rovnakú úrokovú sadzbu ako Nemecko.
Banky mali radosť, že môžu zarobiť pár drobných navyše na údajne bezrizikových aktívach, a napchali svoje účtovné bilancie vládnymi dlhmi slabších krajín.
Einmal und keinmal
Prvý príznak ťažkostí sa dostavil po kolapse ústavu Lehman Brothers v septembri 2008, keď ministri financií štátov Európskej únie rozhodli na mimoriadnej októbrovej schôdzke v Paríži o poskytnutí faktickej záruky, že žiadnej ďalšej systémovo dôležitej finančnej inštitúcii nebude umožnené vyhlásiť platobnú neschopnosť.Nemecká kancelárka Angela Merkelová sa však postavila proti spoločnej garancii na únijnej úrovni: každá krajina sa tak musela postarať o svoje banky sama. Finančné trhy boli spočiatku touto garanciou natoľko fascinované, že nezaznamenali prakticky žiadny rozdiel.
Z krajín, ktoré neboli schopné ponúknuť podobné garancie, prúdil kapitál - avšak rozdiely v úrokových sadzbách v rámci eurozóny zostávali minimálne. V tú chvíľu sa východoeurópske krajiny, konkrétne Maďarsko a pobaltské štáty, dostali do problémov a museli byť sanované.
Až tento rok, keď sa finančné trhy začali obávať akumulácie suverénnych dlhov, sa rozdiely v úrokových sadzbách začali rozširovať. Do centra pozornosti sa dostalo Grécko, keď tamojšia nová vláda odhalila, že jej predchodcovia klamali o veľkosti rozpočtového deficitu pre rok 2009.
Európske úrady reagovali pomaly, pretože členovia eurozóny zastávali radikálne odlišné stanoviská. Francúzsko a ďalšie krajiny boli ochotné prejaviť solidaritu, ale Nemecko, ktoré v dvadsiatom storočí dvakrát traumatizovali prudko rastúce ceny, bolo na akékoľvek zosilňovania inflačných tlakov alergické. (Keď Nemecko súhlasilo s prijatím eura, trvalo na silných poistkách, ktoré udržia hodnotu novej meny, a jeho Ústavný súd potvrdil zákaz sanácií zakotvený v Maastrichtskej zmluve.)
Nemeckí politici, ktorých v septembri 2009 čakali všeobecné voľby, navyše váhali. Grécka kríza začala hnisať a rozšírila sa do ďalších deficitných krajín. Keď európski predstavitelia konečne začali konať, museli poskytnúť oveľa väčší záchranný balík, ako by bol potrebný, keby bývali konali skôr. Aby navyše úrady upokojili trhy, cítili povinnosť založiť Fond európskej finančnej stabilizácie v objeme 750 miliárd eur, do ktorého 500 miliardami prispeli členské krajiny a 250 miliardami MMF.
Trhy sa však neupokojili, pretože podmienky fondu diktoval Nemecko, ktoré z neho do istej miery urobilo trestný nástroj. Investori si navyše správne uvedomujú, že znižovanie deficitov v čase vysokej nezamestnanosti iba túto nezamestnanosť zvýši a navyše veľmi sťaží fiškálnu konsolidáciu. Aj keby sa rozpočtové ciele podarilo splniť, možno si ťažko predstaviť, ako by tieto krajiny mohli znovu získať konkurencieschopnosť a oživiť rast. Vzhľadom na nemožnosť znehodnotiť menu prostredníctvom kurzu stlačí nápravný proces mzdy i ceny a prebudí strašidlo deflácie.
Keby Berlín napadlo, že...
Politika, ktorá je v súčasnosti vnucovaná eurozóne, je v priamom rozpore s ponaučeniami z veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch a hrozí tým, že vženie Európu do obdobia dlhotrvajúcej stagnácie alebo niečoho ešte horšieho. To by vyvolalo nespokojnosť a spoločenský nepokoj.
V najhoršom prípade by úniu mohol ochromiť alebo zničiť vzostup xenofóbneho a nacionalistického extrémizmu. Keby sa to stalo, nieslo by Nemecko veľký diel zodpovednosti. Nemecku nemožno vyčítať, že chce silnú menu a vyrovnaný rozpočet, ale ako najsilnejšia a úverové najdôveryhodnejšia krajina mimovoľne vnucuje svoju deflačnú politiku zvyšku eurozóny.
Nemecká verejnosť si pravdepodobne neuvedomuje, aké škody pácha nemecká politika na zvyšku Európy, pretože euro funguje tak, že deflácia zvýši konkurencieschopnosť Nemecka na svetových trhoch a súčasne zatlačí slabšie krajiny hlbšie do depresie a zvýši záťaž ich dlhov.
Nemci by sa mali zamyslieť nad nasledujúcou hypotetickou situáciou: vystúpením z eurozóny. Obnovená nemecká marka by vystrelila nahor, zatiaľ čo euro by sa prepadlo. Zvyšok Európy by sa stal konkurencieschopným a mohol by vyriešiť problémy hospodárskym rastom, kým Nemecko by zistilo, ako bolestivé je mať nadhodnotenú menu. Jeho obchodná bilancia by sa prepadla do záporných čísel a silno by sa zvýšila nezamestnanosť. Banky by trpeli ťažkými kurzovými stratami a požadovali by rozsiahle injekcie z verejných prostriedkov.
Pre vládu by však bolo politicky prijateľnejšie zachrániť nemecké banky ako zachraňovať Grécko či Španielsko. A boli by tu aj ďalšie kompenzácie: nemeckí dôchodcovia by sa mohli uchýliť do Španielska, žiť tam ako králi, a prispieť tak k zotaveniu španielskeho trhu nehnuteľností. Táto predstava je samozrejme rýdzo hypotetická, pretože keby Nemecko opustilo euro, politické dôsledky by boli nepredstaviteľné. Snáď však tento myšlienkový experiment poslúži ako užitočná prevencia, aby sa nemysliteľné nakoniec naozaj nestalo.
George Soros finančník, predseda predstavenstva spoločnosti Soros Fund Management a inštitútu Open Society |