Mohli by sme konštatovať, že predreferendová kampaň splnila všetky svoje ambície, ktoré si mohla dať do výšky 56 mil. Sk. Podstatnou súčasťou informovanosti však mali byť aj argumenty, ktoré by občanov s volebným právom motivovali prikročiť k volebným urnám. Horizont argumentácie sa však zúžil na konštatovania nevyhnutnosti vývoja a smerovania do spoločenstva európskych krajín. Zdôrazňovanie každého jedného hlasu za vstup nakoniec sami politici vymenili za podceňovanie minoritných negativistických postojov časti odbornej verejnosti. Takýto príliš sebaistý postoj môže v konečnom dôsledku naraziť na kameň tradične neúspešných odignorovaných referend v SR. Keď sa s postupným približovaním termínu otvorenia hlasovacích miestností začali objavovať varovania pred nízkou účasťou voličov a hroziacou hanbou pred europartnermi slovenskej vlády, zodpovednosť za prípadný neúspech nenašla medzi politikmi a vedúcimi štátnymi úradníkmi adresáta. Poslednou kvapkou boli alibistické vyhlásenia viacerých ústavných činiteľov, že referendum má podľa ústavy len odporúčací charakter. Prípadné porušenie embarga kampane v čase konania referenda a zvolávanie voličov cez rozhlas a televíziu by navyše inštitút plebiscitu i SR dehonestovalo. Bez ohľadu na platnosť či neplatnosť, kladný či negatívny výsledok, referendum nemôže zastaviť rozbehnutý vlak smerujúci do únie. Do cieľovej stanice by ho mali doviesť až poslanci parlamentu pri ratifikácii prístupových protokolov. Pre priaznivcov integrácie nepochybne pozitívna správa však v širšom kontexte môže ovplyvniť recesistov, ktorí odmietnu účasť na "nič neriešiacom" všeľudovom hlasovaní. Doma by sa tak stalo od vzniku SR v poradí už štvrté neúspešné referendum síce terčom úškľabkov, na medzinárodnom poli by však bolo dôvodom na ochladnutie či minimálne prehodnotenie vzťahov so Slovenskom.