Vojna mien: Z Goliášov sa stávajú Dávidovia (komentár)

Čo by potom však mali hovoriť niektoré krajiny, ktorých meny posilňujú dokonca aj voči už tak silnému euru? Pre príklad netreba chodiť ďaleko, stačí sa pozrieť aj na českú korunu. Zdá sa skrátka, ako by bez ohľadu na hrozbu inflácie jeseň rozpútala honbu, kto svoju menu najviac oslabí.

Koľko stojí slabosť

Agenda americkej vlády je jasná. Aj keď návrat ekonomiky do recesie je nepravdepodobný, hospodárstvo je slabé a vysoká nezamestnanosť je hlavnou témou. Preto Američanom iste nevadí, že neštandardné operácie tamojšej centrálnej banky oslabujú dolár aspoň v rovnakej miere, v akej znižujú úrokové sadzby. Posilnenie exportu aj za túto cenu je proste v USA vítané.

Hlavným nepriateľom v tejto hre je pre Ameriku Čína. Jej obrovský obchodný prebytok (zhruba 300 miliárd dolárov) naznačuje, že Peking drží svoju menu podhodnotenú. Posilňovanie síce bráni fakt, že jüan nie je konvertibilný (čo tlak na zhodnotenie prirodzene znižuje), napriek tomu je jasné, že Čína musí slabý kurz udržiavať masívnymi intervenciami (za päť rokov sa výška jej rezerv zvýšila tri a polkrát), a to predstavuje de facto obriu podporu čínskeho vývozu. Nahnevanie Američanov, a ich volanie po posilnení jüanu, je preto pochopiteľné.

Zdvorilé odmietnutie Číny je však rovnako logické ako americký nátlak. Export a s ním spojené investície či služby dnes predstavujú nenahraditeľnú časť čínskeho ekonomického rastu. Absencia sociálneho systému pre veľkú časť obyvateľov totiž núti Číňanov k "nedobrovoľnej sporivosti" (aby mali rezervy na náklady spojené so zdravotníctvom, starobou alebo vzdelaním), preto je predstava rýchleho posilnenia čínskeho dopytu, ktorá by vyvážila obchodný prebytok, iluzórna.

Kto má, tomu pridajú. Bohužiaľ

S čím nemá problémy čínska alebo americká centrálna banka (podpora slabej meny), nemôže byť však vlastné tej európskej. Už preto, že "zdedila" svoj model Bundesbank, ktorá dlhé roky pevne obhajovala silnú marku. Naviac je Európa veľmi citlivá na kritiku spoločnej meny, a viacero politikov tvrdí, že slabé euro by pozíciu únie podkopávalo.

Avšak dnes, keď sa zatiaľ stále len časť európskej ekonomiky stavia po kríze na nohy, nie je silné euro tým, čo by exportujúce firmy vítali. Aj keď rovnako ako v prípade Spojených štátov nerobia exporty únie veľkú časť jej HDP (10% proti 25% Číny), rovnako znamená silná mena nižší rast - a teda menej práce pre ľudí aj firmy. Hoci by teda viacero Európanov privítalo slabšie euro, je zrejmé, že sa ho len tak nedočkáme. Trhy totiž správne veria, že zatiaľ čo slabý dolár ani vyššia inflácia americkej centrálnej banke neprekáža, ochota ECB k niečomu takému je menšia. Za tejto situácie problémy s fiškálnymi politikami v eurozóne - a slušné makroekonomické dáta niektorých neeurových krajín - vedú časť investorov k menám typu česká koruna. Výsledkom je potom ich nepríjemné posilnenie aj voči už tak dosť silnému euru.

Vývoj to nie je nijako prekvapivý: hrozba obrej globálnej krízy pominula a s ňou aj ochota hľadať rôzne "globálne" riešenia. Dnes hrá každá vláda predovšetkým na svojom domácom ihrisku a prínosy (vyšší rast a zamestnanosť) oslabeného kurzu v mysliach politikov proste prevyšujú ľahko abstraktné, aj keď faktami podložené, obavy z možného budúceho nárastu inflácie.

Najvyššiu cenu za túto politiku však zrejme nezaplatia Spojené štáty, kde sa môže stať "len" to, že tamojšia centrálna banka naraz bude mať ťažkosti s krotením cien. Najviac ohrozené sú rozvíjajúce sa krajiny. Silný kurz totiž spomalí rast a naruší ich kľúčovú rovnováhu, pretože zhodnotená mena podporuje dovoz a komplikuje vývoz.

Ďalšiu hrozbu predstavuje finančný dopad takejto situácie na jednotlivé centrálne banky. Ako ukazujú štatistiky o vývoji devízových rezerv, v mnohých krajinách dochádza k veľkému posilneniu kurzu aj napriek masívnej intervencie. To skôr či neskôr navedie niektorú z takto postihnutých centrálnych bánk k značným stratám. A to nie je posledný z problémov, ktorým bude menová politika krajín s posilňujúcou menou čeliť. Vo väčšine prípadov totiž budú musieť centrálne banky reagovať na posilnenie meny držaním úrokových sadzieb čo najnižšie. A to aj za cenu, že tým podporia vznik bublín na trhoch aktív tam, kde budú lacné peniaze stimulovať nadmerný rast.

Chuť v neistom svete

Dnešná situácia na devízových trhoch vytvára veľa rizík. Tie ekonomické pritom nemusia byť tým najhorším. Môže sa totiž stať, že hnev niektorých krajín nad správaním ich obchodných partnerov v oblasti kurzu vyústi v obchodné sankcie. A tie sa zvyčajne nezaobídu bez reakcie. Výsledok tejto politiky počas krízy v 30. rokoch je odstrašujúci.

Napriek tomu sa zdá, že dnešný systém, v rámci ktorého každá krajina volí svoj kurzový režim, a niekedy ho nie celkom férovými prostriedkami podporuje, pretrvá. Obranou proti tomu, aby vojna o čo najslabší kurz nepriniesla príliš veľké obete, tak môže byť len nádej na ohľaduplnosť krajín pri krokoch, ktoré síce môžu krátkodobo domácej ekonomike prospieť, ale citeľne ublížiť ostatným.

Takto neistý svet môže v menších krajinách posilňovať chuť spevniť väzbu na silnejšiu menu ich hlavných obchodných partnerov. Domáce reformy, rastúci tlak globalizácie a snaha zabezpečiť stabilitu bankového sektora pritom predstavujú dostatočné množstvo náročných úloh pre tvorcov ekonomických politík, ak by sa zbavili boja s často prestrelujúcim kurzom, mnohým z nich by to len pomohlo.