Ľudské práva, od ktorých sa odvíjajú všetky práva jednotlivca, slúžia na to, aby sa jednotlivec v štáte mohol cítiť ako človek. Aby vrchnosť zosobnená zákonodarcom, úradníkom alebo sudcom musela rešpektovať práva jednotlivca. Tiež aby si musela plniť svoje povinnosti voči každému jednotlivcovi.
Práva priznané jednotlivcovi však neslúžia iba na nastoľovanie rovnosti so štátom. Rovnaký význam majú aj pre vzťah bežného jednotlivca so syntetickou vrchnosťou. S bohatou firmou alebo vplyvným podnikateľom. Aj v tomto prípade sa každý má cítiť ako človek bez ohľadu na výšku konta. Ak voči štátu už značné množstvo jednotlivcov nadobúda istú dávku sebavedomia, voči arogancii kapitálu to zďaleka neplatí. Štát priznáva človeku práva v zákonoch, ale ich uplatnenie je odkázané na aktivitu nositeľa práva. Tam sú rezervy kozmických rozmerov. Podnikatelia, veľké firmy i firmičky mikroskopického významu bezostyšne pošliapavajú jednotlivcom ich zákonom priznané práva, namiesto nich si uzurpujú neuveriteľné výhody. A dávajú im "právny" základ, lebo ich podvrhávajú do zmlúv, ktoré radový jednotlivec podpisuje so vzdorom živočíchov vezených na porážku. Aj tento úkaz je torpédom právneho štátu. Aj na likvidáciu tohto úkazu štát zriadil inštitúcie, ktoré zlyhávajú. Ale skutočným liekom je zmena správania každého jednotlivca. Využitie gramotnosti na dôsledné prečítanie návrhu zmluvy a následné dôrazné odmietnutie nezmyselných záväzkov. Lebo tie vzniknú až podpisom zmluvy.
| Ján Drgonec (1952) advokát, bývalý sudca Ústavného súdu. Prirodzene sa pohybuje v justičnom aj mediálnom priestore. |