Grécka finančná kríza ohrozila samotné prežitie eura. Pri vzniku eura sa mnohí o jeho dlhodobú životnosť obávali. Keď šlo všetko dobre, na tieto obavy sa zabudlo. Otázka, ako by sa robili úpravy, keby časť eurozóny zasiahol silný negatívny šok, však pretrvávala. Fixácia výmenného kurzu a delegovanie menovej politiky na Európsku centrálnu banku zlikvidovali dva primárne prostriedky, ktorými národné vlády stimulujú svoje ekonomiky, aby predišli recesii.
Nositeľ Nobelovej ceny Robert Mundell predostrel podmienky, za ktorých by jednotná mena mohla fungovať. Európa vtedy tieto podmienky nesplnila a nespĺňa ich doteraz. Odstránením legislatívnych prekážok pohybu pracovných síl síce vznikol jednotný trh práce, ale mobilita v americkom štýle je vzhľadom na jazykové a kultúrne odlišnosti nedosiahnuteľná. Európa navyše nemá spôsob, ako krajinám, ktoré sa zápolia s vážnymi problémami, pomôcť. Zoberte si Španielsko, kde má miera nezamestnanosti 20 percent. A medzi mladými ľuďmi presahuje 40 percent. Pred krízou hospodárilo s fiškálnym prebytkom, po kríze sa už jeho schodok zvýšil na viac ako 11 percent HDP. Podľa pravidiel Európskej únie teraz však Španielsko musí okresávať výdavky, čo pravdepodobne ešte zhorší nezamestnanosť. Ako tamojšia ekonomika spomaľuje, zlepšenie fiškálneho postavenia môže byť minimálne.
Niektorí ľudia dúfali, že grécka tragédia presvedčí tvorcov politík, že bez väčšej spolupráce (vrátane fiškálnej výpomoci) nemôže euro uspieť. Lenže Nemecko (a jeho Ústavný súd) sa postavilo proti tomu, aby sa Grécku potrebná pomoc poskytla. Čiastočne z ústretovosti k verejnej mienke.
Kdekomu, v Grécku a aj mimo neho, pripadal tento postoj svojrázny. Na záchranu veľkých bánk sa minuli miliardy, ale zachrániť krajinu, kde žije 11 miliónov ľudí, bolo zjavné tabu! Vlastne ani nebolo jasné, či by sa pomoc, ktorú Grécko potrebovalo, mala nazývať finančná sanácia. Zatiaľ čo v prípade prostriedkov pridelených finančným ústavom ako AIG nebolo pravdepodobné, či sa vrátia. Grécko by pôžičku pri rozumnej úrokovej sadzbe pravdepodobne splatilo.
Séria nekompletných ponúk a vágnych sľubov, ktorá mala upokojiť trhy, zlyhala. Tak, ako Spojené štáty pred pätnástimi rokmi uplácali pomoc pre Mexiko spojením prostriedkov z Medzinárodného menového fondu a zo skupiny G7, tak aj Európska únia pomoc zhromaždila spoločne s MMF. Otázka znela: Aké podmienky budú na Grécko uvalené? Aký veľký bude negatívny dosah?
Ponaučenie pre menšie krajiny Európskej únie je jasné. Ak neznížia svoje rozpočtové deficity, hrozí veľké riziko špekulatívneho útoku, pričom existuje iba malá nádej na pomoc zo strany susedov. Teda prinajmenšom bez bolestivých a kontraproduktívnych rozpočtových opatrení, ktoré prehlbujú priebeh cyklu. Až budú európske krajiny tieto opatrenia uvádzať do praxe, ich ekonomiky pravdepodobne zoslabnú. S neveselými dôsledkami pre globálne oživenie.
Jedno navrhované riešenie spočíva v tom, aby tieto krajiny vypracovali obdobu devalvácie - jednotné zníženie miezd. Som presvedčený, že je to nesplniteľné a prerozdeľovacie dôsledky takého postupu sú neprijateľné. Druhé riešenie: odchod Nemecka z eurozóny, alebo rozdelenie eurozóny na dva subregióny. Euro bolo zaujímavý experiment, ale tak, ako dnes už pozabudnutému kurzovému mechanizmu (ERM), ktorý mu predchádzal a ktorý sa zrútil, keď špekulanti v roku 1992 zaútočili na britskú libru, mu chýba inštitucionálna opora. A tá je na riadne fungovanie potrebná. Existuje ešte tretie riešenie a Európa si možno uvedomí, že zo všetkých najsľubnejšie je zaviesť inštitucionálne reformy vrátane nevyhnutného fiškálneho rámca. Čo by malo byť realizované, keď už bolo euro spustené.
Ešte nie je neskoro, aby Európa tieto reformy uskutočnila a naplnila svoje ideály založené na solidarite, z ktorých vytvorenie eura vychádzalo. Pokiaľ to ale Európa nedokáže, potom je lepšie priznať si nezdar a zvoliť inú cestu než v mene chybného ekonomického modelu platiť vysokú cenu v podobe nezamestnanosti a núdze bežných ľudí.
Joseph E. Stiglitz, profesor Kolumbijskej univerzity a laureát Nobelovej ceny za ekonómiu