Minulý rok bol vo svetovej ekonomike v znamení súboja politických vízií s ekonomickou realitou. Grandiózne projekty spoločnej meny v Európe a nákladnej zdravotnej starostlivosti v USA narazili na limity ekonomickej výkonnosti a demografických zmien. Vyspelá Európa a USA dostali signál, že času je málo a voda stúpa.
Požiar v eurozóne
Hlavnou udalosťou bolo zemetrasenie v eurozóne. Predtým nepredstaviteľné myšlienky a scenáre o konci eura a bankrote niekoľkých európskych krajín sa stali nepríjemnou realitou. Zemetrasenia sú nepredvídateľné, dokážeme však pomenovať sily, ktoré ich vyvolávajú.
Za krízu v eurozóne nemôže hŕstka chamtivých špekulantov, ktorí manipulujú výmennými kurzami. Môžu za ňu nezodpovední voliči, ktorí chceli dostávať stále viac sociálnych vymožeností a cynickí politici, ktorí im ich dali. Nie je však možné celé desaťročia míňať viac, ako zarobiť a dlhové bremeno posúvať na ďalšie generácie. Kríza v Eurozóne je o verdikte finančných trhov, že doterajší spôsob života už nie je udržateľný, prinajmenšom na juhu Európy. Nikto dnes nevie povedať, čo presne a kedy sa stane s našou spoločnou menou. Vieme však povedať, že tlaky na finančnú stabilitu členských štátov Eurozóny sa nijako nezmenšili. Práve naopak. Aj pri dočasnom znížení rozpočtových deficitov bude vyspelým krajinám narastať tzv. implicitný dlh vyplývajúci z budúcich záväzkov štátov voči ich vlastným občanom.
S rizikom sa počíta
Rýchle starnutie populácie bude stále viac otvárať nožnice medzi daňovými príjmami a nákladmi na dôchodkové a zdravotné zabezpečenie. Úmerne s tým bude klesať ochota neustále zachraňovať slabých členov spoločnej meny. V roku 2011 sa naučíme, že ekonomické zákony platia pre každého. Zistíme, aké rôzne podoby má neschopnosť štátu platiť svoje záväzky. Od posunutia splatnosti štátnych dlhopisov, cez povinnú klauzulu o kolektívnom postupe pri reštrukturalizácii dlhu (ktorú doteraz mali len dlhopisy z tretieho sveta), až po zníženie objemu záväzkov voči vlastným občanom. Eurozóna pravdepodobne prežije, ale jej členovia už budú žiť iným spôsobom ako doteraz. Tieto skutočnosti už zapracovali aj finančné trhy. Platobná neschopnosť už nie je rizikom len v Latinskej Amerike. Rizikové prirážky začínajú stúpať aj pre štáty, ktoré doteraz bez námahy emitovali trojáčkové dlhopisy. Tento vývoj bude bolestivý, ale pozitívny, pretože umožňuje vrátiť sa na cestu udržateľného ekonomického rastu.
Za oceánom pohoda
USA si zatiaľ problémy s udržateľnosťou nepriznávajú. Aj v roku 2011 dosiahne ich deficit verejných financií okolo deväť percent HDP. Vyššie úroky však zdražia obsluhu verejného dlhu aj v USA. Politici a ich voliči si budú musieť uvedomiť tie isté fakty ako ich európski kolegovia: že žiadna párty netrvá naveky.
Ekonomický hlavybôľ
Rok 2010 bol v znamení postupného vytriezvenia z opice hospodárskej krízy. Svetovú ekonomiku bude bolieť hlava aj v roku 2011, no o čosi menej. Ekonomický rast vo vyspelom svete bude niekde medzi dvomi až tromi percentami, nezamestnanosť sa bude znižovať len o niekoľko desatín percenta. Rýchlejšiemu rozletu bude brániť slabší domáci dopyt a rast úrokov. Európa a pravdepodobne aj USA budú v domácom dopyte nasledovať japonský scenár z 90. rokov. Obyvateľstvo ticho akceptovalo, že od štátu už nemožno čakať to, čo kedysi a začalo šetriť. Obmedzenie spotrebiteľských výdavkov prirodzene brzdí ekonomický rast. Na rozdiel od Japonska sa však Európa a USA nebudú môcť tešiť z rekordne nízkych úrokov, pretože väčšinu kapitálu musia získavať na medzinárodných finančných trhoch.
Prognózy ekonomického rastu pre krajiny južnej a východnej Ázie ako keby hovorili o inej planéte: Čína 9,6, India 8,4, Indonézia 6,2 percenta. Len v týchto troch krajinách žije 41 percent svetovej populácie. Otázka už nie je, či sa ťažisko svetovej ekonomiky presunie do Ázie, ale kedy sa tak stane. Budúci rok bude jeden z ďalších krokov na tejto ceste. Predvídaví mladí ľudia môžu porozmýšľať nad štúdiom čínštiny a hindčiny.
Vladimír Baláž, prognostický ústav SAV