Financovanie politickej strany je záležitosť, o ktorej každý člen strany, ktorý má ako-tak vyvinutý pud sebazáchovy, radšej nechce nič vedieť. Pre zachovanie mentálneho zdravia aj nestraníckeho jednotlivca je lepšie, ak o tom, odkiaľ, ako a kam tečú stranícke peniaze, nevie veľa (podobne ako by duševnej rovnováhe tisícok nezamestnaných neprospelo, keby sa dozvedeli, aké sú mesačné príjmy a koncoročné odmeny v takej inštitúcii, ako je napríklad Národná banka Slovenska). Toto konštatovanie platí ako pravidlo, hoci výnimky sú možné - a snáď aj jestvujú (pravý fanúšik verí, že práve tá jeho strana je iná). Čo v žiadnom prípade neznamená, že predseda strany by o tom, kto futruje jeho stranu, nemal vedieť, či dokonca by sa o to ani nemal zaujímať. Toto však patrí k riziku podnikania - a ak sa prevalí prúser, lieta v tom s pokladníkom ako prvý. A práve preto, že väčšina predstaviteľov strán aspoň v náznakoch tuší, o čom je skutočné financovanie straníckej organizácie a komu všetkému má byť strana za takéto financovanie zaviazaná, býva táto otázka skôr tabu ako predmetom politického boja. Zrejme nadštandardný počet vlastných prúserov na začiatku roka (zbabrané mýto, nevyriešený predaj emisií a výbušná zásielka do Dublinu) viedol premiéra k tomu, že proti svojmu úhlavnému protivníkovi vytiahol túto kartu - treba však povedať, že "kauza Medená" smrdela už pred rokmi, keď sa jej venovala väčšina slovenských médií (a keď bola nakoniec zametená pod koberec aj vďaka rozhodnutiu Generálnej prokuratúry, ktorá v zisteniach médií neobjavila porušenie zákona a dôvod na to, aby konala).
Obvinenia z prania špinavých peňazí znejú presvedčivo - ich relevantnosť však musí dokázať až súd, čo bude oveľa, oveľa neskôr, ako budeme poznať výsledky tohtoročných parlamentných volieb. Čo je možno jedným z dôvodov tohto Ficovho ataku. Druhou stranou mince je však nesmierne neobratná obrana špičiek SDKÚ-DS, ktorá namiesto toho, aby argumentačne vyvrátila alebo aspoň spochybnila aspoň väčšinu podozrení, koná tak, akoby skutočne mala maslo na hlave. Situácia Mikuláša Dzurindu je jednoducho hlúpa - neodišiel v čase, keď mohol a mal, a dnes proti Ficovi mohli stáť ľudia, ktorí by mali podstatne silnejšie pozície.
Už najbližšie prieskumy verejnej mienky ukážu, nakoľko tento Ficov úder (a avizuje ďalšie) zasiahol sympatizantov strany. Pre voličov tohto typu je však charakteristické, že svojim odpúšťajú oveľa menej ako voliči Vladimíra Mečiara, Jána Slotu a Roberta Fica. Na čo sa zrejme premiér spolieha.
Róbert Kotian