Uväznený podvodník Bernie Madoff nedávno v stručnosti vyjadril mienku mnohých ľudí o fiškálnej politike, keď vyhlásil, že "celá vláda je pyramídová hra". Toto povedal muž, ktorý zomrie za mrežami, lebo v roku 2008 sa zrútil jeho pyramídový podvod v rekordnej výške 50 miliárd dolárov. Osobne som presvedčený, že Madoffovo nezávideniahodné miesto v knihách rekordov zostane ešte nejaký čas neohrozené. A predsa, vzhľadom na to, že vlády najväčších krajín sveta narážajú na smrtiacu kombináciu neudržateľného dlhu, bezprecedentných záväzkov v systéme starobných dôchodkov a spomalenia rastu, človek sa neubráni otázke, aký máme fiškálny plán.
Hodnoty dlhov mnohých bohatých krajín sú nepríjemne blízko maxima posledných 150 rokov, napriek relatívnemu mieru vo veľkej časti sveta.
Ľahká cesta von neexistuje. Náklady na dlhovú službu zatiaľ zmierňujú nízke svetové úrokové miery, ale hladiny dlhu je možné znižovať len veľmi pomaly počas dlhého času, zatiaľ čo reálne úrokové sadzby sa môžu zvyšovať oveľa rýchlejšie, a to aj v bohatých krajinách.
Úplne najbezprostrednejším dôsledkom nezávislej fiškálnej politiky by bolo skrotenie výdavkov. Nezávislý a rešpektovaný poradný orgán by teoreticky tiež mohol prinútiť vlády, aby pripustili skryté náklady vládnych záruk a mimobilančných dlhov.
Je načase premyslieť novátorské prístupy. Isteže, sklonom k schodkovým výdavkom ani riziku budúceho dlhu a inflačnej krízy žiadna zmena nezabráni.
Nedávny nástup fiškálnych rád je sľubný začiatok. Niekoľko krajín, okrem iného Dánsko, Holandsko, USA a Belgicko, má už dlho agentúry fiškálneho dohľadu. Hoci sa tieto inštitúcie ukázali ako užitočné, sú zvyčajne dosť zviazané. Americký úrad CBO napríklad môže voľne publikovať dlhodobé fiškálne prognózy založené na vlastných odhadoch, ale je do veľkej miery nútený akceptovať politicky nespoľahlivú budúcu "korekciu" nominálnej hodnoty, čo trochu okliešťuje účinnosť kritiky deficitových politík.
Mnohé vlády v snahe zvýšiť dôveryhodnosť opatrne pristupujú k zriaďovaniu fiškálne poradných orgánov s väčšou nezávislosťou, pričom vzorom sa často stávajú centrálne banky.
Počas finančnej krízy by nezávislá fiškálna rada mohla teoreticky prinášať cennú pomoc. V USA taký orgán mohol prispieť do diskusie o nákladoch a prínosoch sanačných programov, a tak mohol pomôcť k ukončeniu kongresovej paralýzy a obrniť nervy na prenesenie väčšej miery rizika pozitívneho vývoja na daňovníkov.
Bolo by prehnané očakávať, že tieto nové fiškálne inštitúcie budú v blízkej budúcnosti rovnako významné ako centrálne banky. Nad menovou politikou panuje omnoho väčší konsenzus ako nad politikou fiškálnou. Navyše je fiškálna politika oveľa komplikovanejšia a má mnoho dimenzií.
Samozrejme, že samotné fiškálne rady nestačia, nech už sú akokoľvek dobre koncipované. Silný sklon k deficitom navyše vychádza z politického cyklu, pretože poprední činitelia sa posilňovaním viditeľných výdavkov na úkor skrytých dlhov a nižších dlhodobých investícií snažia prikrášliť zdanie ekonomického zdravia a prosperity.
Aby sa týmto silným tlakom fiškálnej rady ubránili, bude ich prácu potrebné preverovať pravidelnými auditmi medzinárodných agentúr, ako je Medzinárodný menový fond, aby sa ochránila ich nezávislosť a upevnila zodpovednosť.
Isteže sa ešte môže ukázať, že pravdu mal Bernie Madoff, a že jeho pyramídová hra nebola zo všetkých najväčšia. Efektívnym krokom k vyriešeniu hlavolamu nadmerných deficitov by však mohlo byť viac transparentnosti a systematického nezávislého hodnotenia vládnych politík. Rozhodne ide o jeden z inovatívnych a sľubnejších nápadov, ktorý vzišiel z inak skôr neplodnej politickej krajiny.
Kenneth Rogoff je profesorom ekonómie a verejnej správy na Harvardovej univerzite a bývalým hlavným ekonómom MMF