Keď sme pri desiatom výročí nežnej revolúcie bilancovali jej plusy a mínusy, nachádzalo sa Slovensko v neporovnateľne väčšom hospodárskom, politickom i mravnom marazme, než je to teraz. Obdobie mečiarizmu sa končilo sklamaním z nenaplnených očakávaní. Občania, ktorí sa cítili podvedení, sa vtedy skepticky pýtali protagonistov nežnej: Toto ste chceli? Toto sme si vydobyli?
Dnes dávam na túto otázku pozitívnu odpoveď oveľa ľahšie než pred desiatimi rokmi. Ale už aj vtedy nám pri pozornom zvažovaní vychádzalo, že plusy prevažujú nad mínusmi. Nadobudnutá politická sloboda a narastajúca zakotvenosť v novej Európe, demokracia a právny štát boli tie nové mantinely, na ktoré sme sa právom spoľahli pri prekonávaní vtedajšieho mečiarovského marazmu. Pravdaže, mnohé nás zaskočilo už vtedy a mnohé nám je proti srsti aj teraz, ale napriek všetkému zlému môžeme celkovo hovoriť nielen o splnených očakávaniach z novembra ‘89, ale v niektorých prípadoch aj o ich presiahnutí.
Popravde však treba priznať, že tie očakávania neboli až také veľké. Východiskové z nich presne vyjadroval názov hnutia, ktoré vzišlo z novembrových udalostí: Verejnosť proti násiliu. Masy so štrngajúcimi kľúčmi na našich námestiach nebolo možné vyzývať na útok na nejaký Zimný palác. Keď na jednom z prvých mítingov bratislavského Námestia SNP odznelo: Komunistov k lopate, pán Štepka sa pokúsil z tribúny o vtipnú repliku: Lopatou na nich! Námestie však odmietlo v tejto veci dokonca aj žartovanie a zaburácalo: Nechceme násilie! Dávalo nám mandát na vyjednávanie, nie však na násilné prevzatie moci.
Prvé programové vyhlásenie VPN-ky žiada ukončenie násilností - čo bola reakcia na pražskú študentskú manifestáciu zo 17. 11. 1989, brutálne zmasakrovanú políciou. Správa o zabitom študentovi na nej však bola falošná. Postupne sme si ujasňovali aj základné politické požiadavky, ústiace do prvej programovej koncepcie VPN z 25. 11. 1989. Vo všetkých svojich 12 bodoch sa týkala ľudských práv: práva na slobodné a demokratické voľby, na slobodu tlače, na rovnosť občanov (zrušením vedúcej úlohy KSČ), na vzdelanie, na spravodlivé súdnictvo, na slobodu viery (dôslednou odlukou cirkvi od štátu), na slobodu zhromažďovania, na súkromné vlastníctvo, na rovnosť národov a národností, na zdravé životné prostredie a na rovnaké šance pri voľbe povolania. Preto Vilém Prečan na bratislavskej konferencii o novembri ‘89 pred desiatimi rokmi oprávnene konštatoval: "Svoju legitimitu revolúcia čerpala zo všeobecnej platnosti ľudských práv. Spoločenská klíma bola určovaná spontánnou túžbou po slobode a túžbu po živote v ľudskej dôstojnosti.“
Mnohé z tých dvanástich bodov sú doteraz nesplnené a živé, ale priority VPN podľa vyhlásenia z nasledujúceho dňa boli splnené v plnom rozsahu. Zneli: "VPN pokladá za najzásadnejšie dve požiadavky: a) zrušenie ústavného zakotvenia vedúcej úlohy strany a b) urýchlené vyhlásenie slobodných volieb.“
Za najdôležitejší prínos novembra ‘89 považujem nezvratný trend návratu Slovenska do novej Európy, ktorý vyústil napokon jeho prijatím do EÚ a do NATO. V legislatívnej oblasti to znamenalo predovšetkým prijať celý rad medzinárodných listín ľudských práv. Odrazom toho bola ústavná Listina základných práv a slobôd z roku 1991, ako aj Ústava SR z roku 1992, zakotvujúca ľudské práva vo svojej osobitnej hlave. Na to nadväzoval celý rad nových zákonov (univerzitný zákon, zákon o miestnej samospráve, novelizácia Trestného zákona atď.), ktoré vo svojom celku vytvárali zo Slovenska právny štát.
Bol to hektický nástup, s útlmom po vzniku samostatnej SR, často aj s návratom späť prostredníctvom sporných zákonov Mečiarovej administratívy (ako bol zákon na ochranu republiky, zákon o novom administratívnom členení štátu a pod.). Zostávali tu legislatívne diery, hlboko sa dotýkajúce otázky ľudských práv - ako bol problematický jazykový zákon, s ktorým zápasíme doteraz, ako aj jeho dlho nejestvujúci pendant, upravujúci používanie jazykov národnostných menšín.
Zaskočili nás transformácie, o zložitosti ktorých sme vtedy nemali ani potuchy. Bola to transformácia totalitného režimu na režim demokratický, princípu vedúcej úlohy strany na princíp právneho štátu, centrálne riadeného hospodárstva na hospodárstvo trhové.
Napokon to bola transformácia, ktorú sme ako československy orientovaní vépeenkári vôbec nechceli a s ktorou sme vôbec nepočítali: rozpad Československa a vznik samostatnej SR. Budovanie štátu je mimoriadne náročná a drahá záležitosť. Objavil sa tak faktor, ktorý nám podstatne skomplikoval obe predchádzajúce transformácie, sťažil spolužitie s menšinami a zo Slovenska urobil multietnický štát s najvyšším podielom menšín spomedzi všetkých jeho susedov. Transformácia pôvodne národného štátu na štát občiansky, jedine schopný vyrovnať s faktorom našej novonadobudnutej multietnicity, nás tak ešte stále len čaká.
Slovensko je dnes na tom podstatne lepšie ako bolo pred novembrom ‘89, aj ako bolo za Mečiara, určite o čosi horšie ako za Dzurindu. Vyvíja sa v sínusoidách, ale celkový trend zostáva vzostupný. Ešte stále má európsky kredit, o akom sme mohli v roku 1989 len snívať.
| Miroslav Kusý, politológ a filozof V roku 1989 disident a chartista, ako člen bratislavskej päťky bol uväznený, po novembri podpredseda VPN, neskôr rektor Univerzity Komenského v Bratislave, zakladateľ Slovenského helsinského výboru a Nadácie Milana Šimečku |
| Prečítajte si aj: |
| Mýtus o západných agentoch, čo riadili nežnú Téza o „zapredancoch“ bola súčasťou režimovej propagandy: našinci vraj nechceli slobodu, to iba zakuklení, platení agenti Západu. Túto propagandu sme odmietali, nebolo by však objektívne tvrdiť, že Západ si neprial pád komunizmu a že mu nepomáhal. Jeho politika voči sovietskemu impériu však nebola vždy cieľavedomá. USA a ich spojenci sa dlhé roky držali doktríny odstrašenia a udržiavania atómovej rovnováhy. V rokoch 1956 a 1968 Sovietom potvrdili, že vo svojej sfére vplyvu si poslušnosť „spriatelených štátov“ môžu vynútiť aj ozbrojenou silou. |
| Ján Čarnogurský: Slovenské 20. storočie Pred dvadsiatimi rokmi padal komunizmus. Odvtedy žijeme v úplne inom svete a už sa aj ťažko rozpomínať, aké to bolo. Pri pohľade na dnešný svet však nie je ťažké uvedomiť si, prečo komunizmus musel padnúť. Bol to čoraz viac a viac primitívny systém. Pojmy Východ a Západ neboli za komunizmu iba zemepisnými pojmami. My sme boli Východ a Rakúšania, Nemci a ďalší boli Západ. |