A ako je to dnes so spravodlivým vedením vojny? Krajiny, ktoré dodržiavajú ľudské práva či sa ich dodržiavať snažia, majú právo intervenovať voči režimom, ktoré ich masívne nedodržiavajú, v dôsledku čoho miestnemu obyvateľstvu hrozí humanitárna katastrofa. Majú právo, nie však povinnosť. Prvotná povinnosť vlády je vždy len voči vlastným občanom.
Je správne presadzovať zároveň svoje ideály aj svoje záujmy. Politika presadzujúca iba ideály je naivná, tá, ktorá podporuje iba záujmy, je cynická. Ak má za to stáť vojenská intervencia v zahraničí, ktorá si nutne vyžiada nemalé prostriedky daňovníkov a životy vojakov, mala by byť v súlade so záujmami aj s ideálmi.
Vo svete existuje veľa nespravodlivých režimov, no nemožno očakávať, že my - Západ budeme zasahovať všade. To by totiž bolo aj proti našim záujmom, pretože keby sme boli napadnutí my, mohli by sme zistiť, že nemáme dosť prostriedkov na sebaobranu či ochranu spojencov.
Kaddáfí pred rokom 2003 sponzoroval protizápadný terorizmus. Keď si však na jeseň 2003 všimol Saddámov osud, prešiel "na druhú stranu". Potom už nebol protizápadný a z medzinárodného hľadiska nepredstavoval hrozbu. Bol to jedovatý had, no nie nepriateľský.
Mal Západ v Líbyi intervenovať, aby pomohol povstalcom či zachránil Benghází? Nie som si tým istý. Po prvé, kto sú tí povstalci, kto sú ich vodcovia, aké majú názory? Sú prozápadní? Keď im pomôžeme odstrániť Kaddáfího, budú na našej strane? Pomôžu nám v našich vojnách?
Po druhé, je nesprávne vo svete vzbudzovať ilúziu, že Západ - alebo predovšetkým Západ - bude intervenovať vo všetkých humanitárnych konfliktoch.
Po tretie, Líbya bola a je predovšetkým problém arabského sveta. Keď Kaddáfí masakroval civilistov, mravná povinnosť zasiahnuť na ochranu arabských životov ležala predovšetkým na ostatných arabských vládach. Čo urobili arabské krajiny pre Arabov v Líbyi? Financovala azda Saudská Arábia expedičný zbor na ukončenie násilia? Prečo to neurobila? A požadoval to od nej niekto? Udalosti v Líbyi boli a sú zlyhaním predovšetkým arabských vlád.
A po štvrté, v posledných štyridsiatichpiatich rokoch sa stalo zvykom, že keď je Západ vo vojne a skôr či neskôr sú prví mŕtvi a aj prvé chyby, podstatná časť západnej ľavice prestane byť lojálna voči svojim krajinám a vládam. Preto z ohľadu na tento vnútropolitický aspekt - nelojalitu doma - by západné vlády k vojenským intervenciám v zahraničí mali pristupovať, len keď je to pre naše ideály i záujmy zásadné.
Pre tieto dôvody by som hlasoval proti intervencii v Líbyi.
Lenže západná aliancia sa zasiahnuť rozhodla. Aj keby zásah v Líbyi predtým naším záujmom nebol, teraz, v dôsledku rozhodnutia Západu, sa naším záujmom stal. A to prináša dva imperatívy:
Po prvé, Česko má byť lojálne voči spojencom. A po druhé, hlavná otázka dňa už nie je situácia v Líbyi, ale vierohodnosť západnej aliancie. Udržanie Kaddáfího pri moci hoci len v časti Líbye by teraz znamenalo neúspech Západu, následne stratu lojality našich spojencov a sympatizantov v treťom svete a zabezpečilo by nám navyše aj nepriateľa na život a na smrť - Kaddáfího. Keď sa však niekto rozhodne na jedovatého hada udrieť palicou, nech si je stopercentne istý, že to vybaví raz a navždy.
Ak Západ nezničí režim Kaddáfího, vo svete stratí dôveryhodnosť a rešpekt. Táto strata povzbudí všetkých protizápadných diktátorov a potenciálnych agresorov, čoho dôsledkom bude viac konfliktov. Neochota alebo neschopnosť Západu teraz "vybaviť" Kaddáfího by napokon mohla viesť k väčším a horším humanitárnym pohromám, než by bola bývala "len" skaza Benghází. Ak sa raz Západ rozhodol ísť do vojny, hoci to rozhodnutie mohlo byť unáhlené, teraz mu zostáva už len jedna možnosť: víťazstvo definované ako exitus Kaddáfího režimu. A potom sa z Líbye rýchlo stiahnuť.
Roman Joch
Poradca českého premiéra a riaditeľ Občianskeho inštitútu
Hospodářské noviny