„Chceli to urobiť lepšie a vyšlo ako vždy“ – táto okrídlená veta, autorom ktorej je dnes už nebohý niekdajší ruský premiér Viktor Černomyrdin, presne vystihuje stav, do ktorého sa dostali tí, ktorí písali scenár, a potom aj režírovali mediálno-spravodajskú hru pod názvom Odpočúvanie novinárov Vojenským obranným spravodajstvom. Ukázali sa dosť nešikovnými scenáristami a režisérmi (hoci niektorí z nich vraj absolvovali príslušné kurzy na umeleckej vysokej škole).
Spomínaná mediálno-spravodajská hra sa totiž rýchlo vymkla z predpísaného scenára, premenila sa na nechcenú psychodrámu, už žije vlastným životom a začína prinášať opačný efekt, než bol naplánovaný. Scenáristi by najradšej zostali v zákulisí, ale odrazu zapnuté svetlá ich znenazdajky osvietili. Bojujúci proti spleti z minulosti zdedených pochybných kšeftov v rezorte obrany minister Ľubomír Galko síce celú túto hru nezvládol a padol, ale kauza „odpočúvania novinárov“ za menej ako 48 hodín nabrala iný smer a odhalila pozadie zjavného manipulovania verejnosti prostredníctvom fabrikovania materiálov publikovaných „nezávislým médiom“, pod priamou taktovkou politicko-ekonomickej biznis skupiny, straníckou tvárou ktorej je od samého začiatku opozičná strana Smer-„SD“.
Obligátne vyhlásenia politikov o neprípustnosti sledovania novinárov v demokratickej spoločnosti a vyjadrenia stavovskej solidarity mediálnych šéfov by sa dobre počúvali a vyvolávali len a len jednoznačný súhlas, keby sme nevedeli nič o tom, že sa na Slovensku už dlhé roky praktizuje metóda cieleného úniku utajovaných spravodajských informácií vrátane prepisov telefonátov alebo odpočutých rozhovorov, s ich následným použitím na poškodenie súpera – či už politického alebo ekonomického.
Novinári sa v týchto spravodajských hrach stávajú v tom lepšom prípade výmennou mincou či naivnými obeťami, v horšom prípade vedomými a príčinlivými manipulátormi, pohybujúcimi sa na hrane zákona spolu s tými, ktorí informačné úniky zorganizovali. Novinár(ka), používajúci(a) pri svojej práci pokútnym spôsobom získané tajné alebo utajované informácie z citlivého rezortu s cieľom využiť ich na zjavnú manipuláciu verejnosti (pričom na priamu objednávku aktívneho politika) by sa nemal(a) čudovať, že sa stáva objektom záujmu spravodajských služieb, usilujúcich sa odhaliť zdroje únikov.
Odpočúvanie novinárov je v demokratickej spoločnosti zlý krok z princípu, len sa netreba tváriť, že pristihnutý mediálny manipulátor je neohrozeným bojovníkom za demokraciu, ktorého práva sa potláčajú. Tajná služba má, samozrejme, skladať účty a podávať dôveryhodné vysvetlenie postupu, pričom nesmie byť ušetrená vyvodzovania aj tej najprísnejšej zodpovednosti, ak sa preukáže porušenie zákona, avšak rovnaký postup by sa očakával aj od vedúcich postáv mediálnej sféry v situáciách, keď médium alebo jednotlivý novinár je odhalený ako aktivista – manipulátor.
Zabrániť konkurenčnej ekonomickej skupine v získaní štátnej zákazky, znížiť volebné preferencie konkurenčnej strane a naryžovať pri tom podľa možnosti nejaké tie vlastné percentá, alebo – ako sa to teraz stalo politicky neobratnému Ľubomírovi Galkovi – odstaviť ministra, ktorý stúpil na jednu z hláv hydry prisatej v „lukratívnom“ rezorte na štátne peniaze – na to všetko sú dobré metódy mediálno-spravodajských hier. Nevieme, aké ďalšie pikantné informácie sa dozvieme v najbližších hodinách. Asi to dnes netušia ani tí, ktorí to celé odštartovali a teraz zaryto mlčia.
Deravé spravodajské služby, poslaním ktorých je chrániť demokratické zriadenie a jeho jednotlivé inštitúcie, fakticky toto zriadenie oslabujú a znižujú dôveryhodnosť štátu medzi občanmi. Najväčšou škodnou pritom sú politici, ktorí s plnými ústami rečí o „absencii kontroly“ a „zneužívaní moci“ robia všetko, čo je v ich silách, aby diery v tajných službách boli čo najväčšie. Práve toto by si mali všimnúť voliči v marci 2012.
Grigorij Mesežnikov
Autor je politológ a prezident Inštitútu pre verejné otázky