Popri vývoji gréckej dlhovej krízy sa bude pozornosť finančného sveta tento týždeň sústreďovať najmä na zasadnutie FOMC. Dá sa očakávať, že trh bude veľmi citlivo reagovať na následný prejav guvernéra Fedu Bena Bernankeho.
Najpravdepodobnejší scenár je ten, že Fed ponechá sadzby na nezmenenej úrovni a v najbližších mesiacoch bude uskutočňovať reinvestičné operácie z expirovaných U. S. Treasuries. Objem dolárovej likvidity na trhu by teda mal ostať na extrémne vysokej úrovni. Akékoľvek naznačenie zmeny charakteru menovej politiky Fedu (t. j. výhľad QE3, alebo naopak naznačenie monetárnej reštrikcie) by v tejto chvíli bolo prekvapením a malo by významnú odozvu prakticky na všetkých segmentoch finančného trhu (FOREX, akcie, komodity, dlhopisy).
Faktom je, že centrálnym bankárom vo väčšine ekonomicky vyspelých krajinách pri rozhodovaní o ďalšom smerovaní menovej politiky vôbec nie je čo závidieť. V prostredí spomaľovania ekonomického rastu, stagnácie nezamestnanosti na vysokej úrovni a zároveň zrýchľujúcej inflácie tradičné nástroje menovej politiky (najmä mix úrokových sadzieb a operácií na voľnom trhu) neposkytujú uspokojivé a najmä jednoznačné riešenie. Takáto situácia je príznačná nielen v prípade USA, ale aj pre eurozónu, Spojené kráľovstvo a ďalšie krajiny.
GRAF: Vývoj inflácie a miery nezamestnanosti v USA od roku 2006
Zdroj: vlastné spracovanie z podkladov Thomson Reuters
Okrem uvedeného rozporu medzi dynamikou ekonomického rastu a infláciou rozhodovanie centrálnym bankárom komplikujú aj ďalšie faktory. Liberalizovaný medzinárodný pohyb kapitálu spolu s fenoménom „carry trades“ a pákovým obchodovaním vyvolávajú extrémne tlaky na výmenný kurz národnej meny pri zmenách v menovej politike, čo komplikuje situáciu subjektom zapojeným do zahraničného obchodu (viď príklad Austrálie). Konkrétne, inflácia v globálnom meradle zrýchľuje, čo by malo mať za následok sprísňovanie menovej politiky, tlak na zhodnotenie domácej meny a v konečnom dôsledku zhoršenie medzinárodnej konkurenčnej pozície. Pri súčasnej slabej výkonnosti ekonomiky sa teda mnohé centrálne banky logicky zdráhajú prikročiť k menovej reštrikcii (najviditeľnejšie na príklade Bank of England).
Ďalšou zápletkou je prebiehajúca dlhová kríza, a to nielen tá v eurozóne. Súkromný aj verejný sektor vo vyspelých krajinách je z predchádzajúcich rokov zaťažený enormným dlhovým bremenom. Prípadná zmena orientácie menovej politiky smerom k reštrikcii (prostredníctvom rastu úrokových sadzieb a sterilizačných operácií na voľnom trhu) situáciu dlžníkov ešte viac komplikuje.
Nazdávam sa, že veľké svetové centrálne banky sa do tejto „šlamastiky“ dostali s výrazným vlastným prispením, a to najmä stlačením a udržiavaním ceny peňazí (t. j. úrokov na peňažnom trhu) na historických minimách. Neobmedzený prístup k najlikvidnejším svetovým menám podporuje špekulatívne nákupy rizikových aktív, čo v prípade komodít ženie nahor aj výrobné náklady a v konečnom dôsledku aj spotrebiteľské ceny. Bude nám guvernér Bernanke aj v stredu tvrdiť, že inflácia je „pevne ukotvená“?
Miloš Hofreieranalytik Ritro Finance |