Má euro ešte nejakú budúcnosť? (komentár dňa)

Kríza eura je priamym dôsledkom krachu z roku 2008. Keď zbankrotovala investičná banka Lehman Brothers, celý finančný systém začal kolabovať a muselo mu byť poskytnuté umelé dýchanie. Na pamätnom stretnutí v novembri 2008 európski ministri financií garantovali, že žiadnej ďalšej finančnej inštitúcii, ktorá je dôležitá pre fungovanie finančného systému, by nemalo byť dovolené padnúť. Tento návrh si k srdcu zobrali Spojené štáty. Angela Merkelová vtedy vyhlásila, že týmito zárukami by sa mali riadiť európske štáty osobitne a Európska únia, resp. eurozóna by nemali vystupovať ako jeden celok. To bol počiatok krízy eura, pretože sa odkryla a aktivovala skrytá slabina v konštrukcii eura: absencia spoločného ministerstva financií. Kríza samotná sa naplno prejavila v roku 2010.

Existuje určitá podobnosť medzi krízou spoločnej európskej meny a krízou sekundárneho trhu hypoték v USA, ktorá bola rozbuškou prepadu z roku 2008. V obidvoch prípadoch, údajne bezrizikové aktíva – kolaterizované dlhové záväzky (CDO), založené na hypotékach a európske vládne dlhopisy – stratili určitú, resp. celú časť svojej hodnoty. Nanešťastie, kríza eura je menej riešiteľná. V roku 2008, americké finančné autority zaujali vcelku rázny postoj pri svojich rozhodnutiach; v súčasnosti v eurozóne tieto orgány, hlavne spoločné ministerstvo financií, ešte neexistujú. Ich zriadenie si vyžaduje zložitý politický proces na ktorom sa musí podieľať množstvo suverénnych štátov. A práve to robí aktuálne problémy tak vážnymi. Najprv chýbala politická vôľa vytvoriť spoločné ministerstvo a od zavedenia eura sa politická súdržnosť v Európe o poznanie zhoršila. Výsledkom je to, že momentálne neexistuje zrejmé riešenie pre eurokrízu. Európski predstavitelia to vedia a tak všetko čo im zostáva je kupovanie si dodatočného času. V „normálnej“ finančnej kríze takáto taktika väčšinou funguje: s postupom čase sa panika zmierňuje a dôvera sa vracia. Ale v tomto prípade pracuje práve čas proti politikom. Keďže politická vôľa chýba, problémy sa zväčšujú a európski byrokrati sú tiež stále viac nervózni.

Kríza je potrebná na to, aby umožnila prijímanie politických rozhodnutí, o ktorých si predtým väčšina myslela, že nikdy nevstúpia do platnosti. Pod tlakom finančnej krízy, európski politici tvrdia, že sú ochotní prijať akékoľvek opatrenia, len aby udržali systém pokope. Ukazuje sa však, že väčšinou ostáva iba pri prázdnych sľuboch a finančné trhy nedostatok „odvahy“ reálne vnímajú. Takýmto spôsobom prerastie jedna kríza do ďalšej. Európa je preto odsúdená na nekončiacu sériu kríz. Opatrenia, ktoré by boli účinné skôr, sa ukazujú ako nedostatočné v čase, keď sa už stali politicky priechodnými. To je kľúčové pri pochopení krízy eura.

Kde sa práve teraz nachádzame? Európsky stabilizačný mechanizmus (EFSF) nie je primerane kapitalizovaný a jeho funkcie nie sú adekvátne definované. Jeho cieľom je poskytovať záchrannú sieť pre celú eurozónu, ale v skutočnosti je ušitý na mieru trom malým krajinám: Grécku, Portugalsku a Írsku – nie je dostatočne zásobený, aby podporoval väčšie štáty ako Španielsko alebo Taliansko. V prvopočiatkoch sa tiež nerátalo, že by sa mal zaoberať problémami bankového systému, i keď teraz sa jeho pole pôsobnosti rozšírilo aj na bankový sektor a zvrchované štáty. Jeho najväčší nedostatok spočíva v tom, že krajina, ktorá chce z tohto mechanizmu čerpať finančné prostriedky, musí prejsť zdĺhavým rokovacím procesom so všetkými členskými štátmi, čo robí z EFSF neúčinný nástroj pri boji s krízou. Situáciu ešte viac zhoršilo nedávne rozhodnutie nemeckého ústavného súdu. I keď ten nepriznal, že vytvorenie EFSF bolo v rozpore s ústavou, zakázal všetky ďalšie garancie pre problémové štáty bez toho, že by ich najprv neschválila rozpočtová komisia nemeckého parlamentu.

Semienka ďalšej krízy boli už zasiate tým, ako politici odpovedali na poslednú krízu. Akceptovali princíp, že krajiny, ktoré prijímajú pomoc by nemali platiť „trestné“ úroky a namiesto toho dala zelenú stabilizačnému mechanizmu, ktorý slúži ako určitá finančná zbierka. Ak by sa tak nestalo, grécka kríza by nenadobudla také obrovské rozmery. Nákaza – vo forme zväčšujúcej sa neschopnosti splácať svoje dlhy – sa rozšírila do Španielska a Talianska, ktorým však nie je umožnené požičiavať si za nižší úrok, tak ako je tomu v prípade Grécka. Obidve krajiny teraz kráčajú po gréckej ceste. V prípade Grécka sa dlhové bremeno stalo očividne neudržateľné. Držiteľom dlhopisov bola ponúknutá „dobrovoľná“ reštrukturalizácia, pri ktorej by museli akceptovať nižšie úrokové výnosy a odložené splátky. Mechanizmy, ktoré by umožňovali default krajiny alebo jej odchod z eurozóny vypracované neboli.

ECB sa snaží celú situáciu upokojiť tým, že vstupuje na trh a nakupuje dlhopisy Talianska a Španielska. Takéto riešenie sa ale nejaví ako príliš vhodné. ECB spravila to isté aj pri Grécku, avšak tento krok nezabránil tomu, aby sa grécky dlh nestal nezvládnuteľným. Ak by Taliansko, so svojim dlhom, ktorý prekračuje 100% HDP a rastom menej ako 1%, muselo platiť rizikovú prémiu 3% a viac pri požičiavaní si peňazí, jeho dlh by sa tiež stal neudržateľným. Skoršie rozhodnutie ECB nakupovať grécky dlhopisy sa stretlo s obrovskou dávkou odporu; Axel Weber, nemecký člen výkonnej rady ECB, na protest rezignoval. Táto intervencia rozmazala čiaru, ktorá existovala medzi menovou a fiškálnou politikou, avšak centrálna banka je odhodlaná urobiť všetko pre záchranu finančného systému v jeho doterajšom stave. To ešte viac platí v podmienkach, kedy neexistuje spoločná rozpočtová autorita. Rozhodnutie nakupovať dlhopisy ďalších dvoch krajín znova nenechalo nemeckých predstaviteľov chladných. Jürgen Stark, hlavný ekonóm ECB, odstúpil 9. septembra.

Medzičasom sa zväčšujú problémy gréckej vlády plniť kritériá, ktoré im boli naordinované. V takomto prípade by riadený bankrot alebo dočasné odstúpenie z eurozóny zrejme boli vhodnými riešeniami dlho trvajúcej agónie. Neriadený bankrot by mohol vyvolať podobný kolaps ako nastal po bankrote Lehman Brothers. Nemôžeme sa teda čudovať, že finančné trhy sú vyľakané. Rizikové prirážky vládnych dlhopisov sa zvýšili, akcie, najmä tie bankové, sa prepadli a euro si takisto pripísalo veľké straty. Volatilita na trhoch pripomína časy spred troch rokov.

Schopnosť finančných autorít skrotiť krízu je výrazne obmedzená a zdá sa, že je koniec politiky „kopania plechovky po ceste“. Ak sa aj katastrofe môžeme vyhnúť, jedna vec je istá: tlak na zníženie deficitov bude pre eurozónu znamenať dlhú recesiu, čo bude mať ďalekosiahle politické konzekvencie. Kríza eura môže ohroziť politickú kohéziu Európskej únie. Ak politickí činitelia budú kráčať rovnakým smerom ako doteraz, neexistuje možnosť ako by sme mohli tomuto čiernemu scenáru uniknúť. Pri riešení krízy, kde sa nemožné stáva možným, je nevyhnutné myslieť na doteraz nemysliteľné. Na začiatok je podstatné pripraviť sa na možnosť bankrotu alebo opustenie eurozóny v prípade Grécka, Portugalska a možno Írska. Na zabránenie finančnému kolapsu sa možno budú musieť prijať nasledujúce opatrenia. Po prvé, vklady depozitárov budú musieť byť ochránené. Ak by o svoje peniaze prišli vkladatelia v gréckych bankách, runy na banky by sa mohli rozšíriť aj do ostatných deficitných krajín. Po druhé, niektoré banky v krachujúcich krajinách by museli byť udržané pri živote, aby sa predišlo úplnému kolapsu ekonomiky. Po tretie, európsky bankový systém by musel byť rekapitalizovaný a dohľad nad ním by museli vykonávať európske (nie národné) inštitúcie.

Toto všetko by stálo peniaze. Podľa existujúcich dohôd nie je možné nájsť ďalší zdroj financií a podľa rozhodnutia nemeckého ústavného súdu, žiadne nové opatrenia nemôžu vstúpiť do platnosti bez predchádzajúceho schválenia nemeckého parlamentu. Zdá sa, že neexistuje žiadna iná alternatíva, iba umožniť vznik chýbajúcej zložky: európskeho ministerstva financií s právomocou zdaňovať a tým pádom si požičiavať. Také niečo by si vyžadovalo novú zmluvu, ktorá by pretvorila EFSF na plnoprávne ministerstvo. Avšak to by bolo možné iba s radikálnou zmenou myslenia, hlavne v Nemecku. Nemecká verejnosť si stále myslí, že si môže vybrať, či bude euro podporovať, alebo ho opustí. To je chyba. Euro jednoducho existuje a aktíva, spoločne s pasívami finančného systému sú založené na tejto spoločnej mene. Rozpad eura by z toho dôvodu mal následky, ktoré si nikto z nás nevie predstaviť. Čím dlhšie Nemcom trvá, pokiaľ túto skutočnosť pochopia, tým vyššiu cenu musí zvyšok sveta platiť.

Autor: George Soros