Odišiel kus našich dejín. Človek, ktorý bol vlastne personifikáciou udalostí, ktoré sa odohrali počas nežnej revolúcie. A takisto aj zosobnením pádu železnej opony. Z hľadiska medzinárodného významu totiž patril medzi osoby, ktoré sa často v tejto súvislosti citovali.
Naposledy som sa s ním osobne stretol asi pred dvoma rokmi v Prahe na premiére filmu Normal, kde som hral s jeho manželkou Dášou Havlovou. Mal som možnosť chvíľku sa s ním porozprávať. Ale už vtedy pôsobil veľmi unavene. Choroba mu zrejme brala veľa síl.
Prvýkrát som ho lepšie spoznal v roku 1972. Nakrúcal som vtedy v Česku s režisérom Petrom Weiglom a stretli sme sa v spoločnosti kolegu herca Honzu Třísku.
Bol družný, vtipný, veselý. Bol rozhľadený, človek analytických schopností. Tak si ho pamätám z prvého stretnutia. V čase normalizácie a konsolidácie som stretol slobodného človeka, ktorý vedel pomenovať veci. Tomu, čo sme my pociťovali, on dával mená.
Potom sme sa dlhé roky nevideli a osobne sme sa stretli až v roku 1989. Jeho disidentskú činnosť som však vnímal aj predtým.
V novembri '89 som sa s Havlom stretol už na druhý deň po brutálnom potlačení študentskej demonštrácie na Národní tříde. Potom sme sa stretávali dosť často až do prvých slobodných volieb v roku 1990.
Paradoxne, medzi ľuďmi, a to ani v Česku, nebol pred novembrom príliš známy. Výnimkou boli intelektuálske a divadelné kruhy. Vo fabrike ČKD nikto nevedel, kto Havel je. Dnes to vyzerá absurdne, ale vtedy, keď sa robili bleskové štatistické prieskumy, kto by mal byť prezidentom, ľudia hovorili Komárek či Dubček. Teda mená, ktoré poznali. Havel sa stal známejším až po novembrových udalostiach. Na Slovensku ho ľudia poznali ešte menej, keďže informačné kanály jednoducho neexistovali. Vysielače Slobodná Európa a Hlas Ameriky komunisti rušili a až v posledných mesiacoch sa dali chytiť trochu zreteľnejšie.
Keď som bol neskôr jeho poradcom, spomínam na to ako na dosť hektické obdobie. Neboli sme úplne pripravení v zmysle prevzatia politickej zodpovednosti ani výkonu moci. Hektika vyplývala z toho, že čas plynul príliš rýchlo, neboli sme pripravení na zmeny z hľadiska platných zákonov, neexistovali inštitúcie, ktoré by mali garantovať demokratický vývoj, alebo boli len dočasné. Neexistovala občianska spoločnosť ako taká. Nakoniec, tá sa dotvára aj po 20 rokoch. Bolo to veľmi vulkanické obdobie československej demokracie.
V čase delenia republiky sme sa vídavali čím ďalej, tým menej. Havel bol československým prezidentom, ja opozičným poslancom. Nešlo však o osobný konflikt.
Často sa zabúda na medzinárodný kontext delenia. Československo sa nerozdelilo z ničoho nič. Treba to vnímať na pozadí iných postkomunistických federatívnych zoskupení, ako bol Sovietsky zväz či Juhoslávia. Aj v Československu si politické sily kládli tie isté otázky a hľadali odpovede a novú harmóniu spolužitia. Výsledkom boli dve samostatné krajiny. Oceniť treba aj odlišný – nekonfliktný spôsob, ako sa naše štáty osamostatnili.
Na druhej strane musím povedať, že Havel celkom nerozumel slovenskej problematike. Nehovorím to pejoratívne. Myslím si, že v tom čase napĺňal svoju hlavnú funkciu prezidenta. To je prvý veľvyslanec štátu vo vzťahu k zahraničiu. Toto poslanie robil s veľkým prospechom pre Československo a neskôr pre Česko, aj navzdory tomu, že v krajine bola iná domáca politická situácia. Stále si myslím, že v novodobej histórii nikto nemá vo svete také pozitívne a dobré renomé ako Václav Havel.
Aj my by sme ho mali stotožniť so slovom sloboda. Bol jej zástancom, obhajcom a bojovníkom za ňu. Hovorí sa, že každý je nahraditeľný. Ale také osobnosti ako Havel nikto nenahradí. Neznamená to však, že tu nie sú iní, ktorí sa usilujú o niečo podobné. Ale Václav Havel nahraditeľný nie je.
Milan Kňažko