Návrat k samoliečiteľstvu?

Na našom zákonodarstve je najpozoruhodnejšie azda to, že poslanci síce nestihnú schváliť všetky dôležité normy včas (ešte stále dlžíme nejaké únii), ale nájdu silu schváliť zákon zbytočný či doslova zlý. Niektoré zákony dokonca niekoľkonásobne zlé. Napríklad tento: lekár a lekárnik sú povinní informovať pacienta o možnosti predpísať iné, podobné lieky v inej cenovej skupine. Po prvé -- podľa môjho názoru zlý je každý zákon, ktorého dodržiavanie je nekontrolovateľné. Ako ochranca zákona zistí, či ho lekár či lekárnik porušili? Vždy to bude len svedectvo proti svedectvu. A pred svedkami sa iste nik normálny (ani lekári a lekárnici) porušovania zákona nedopúšťa. Po druhé -- načo je takáto informácia laikom? Vraciame sa k samoliečiteľstvu? Je nepochybne potrebné kontrolovať predpisovanie liekov, ale ako to môže urobiť pacient? Ani vysokoškolsky vzdelaný človek predsa nevie, ktorý z dvoch podobných liekov mu v danej situácii urobí lepšie, nik okrem odborníka, teda lekára, nevie, čo pacientovi osoží. Okrem toho a napriek všetkej skepse k súčasnému stavu morálky spoločnosti mám nielen pocit, ale aj skúsenosti nasvedčujúce, že dobrí lekári sú vyhľadávaní, tým druhým pacientov ubúda. A mám aj tú skúsenosť, že dobrý lekár prihliada na peňaženku pacienta. Dobrý lekár totiž nezabíja chorobu, ale lieči človeka, čo znamená, že sa mu snaží nielen pichnúť injekciu, ale pomôcť ísť životom. A niekedy mám taký pocit, že by bolo treba jednu veľkú injekciu, ktorá by stačila na celý parlament.