Prečo začala dlhová kríza práve v Európe (komentár)

Závislá centrálna banka je vždy schopná a ochotná monetizovať vládny dlh v prípade, že dôjde k situácii, že nie je možné nájsť iných kupujúcich tohto dlhu.

Vláda so závislou centrálnou bankou si vždy môže VYBRAŤ priamy bankrot, ale nikdy k tomu nebude NÚTENÁ, pretože vždy bude mať k dispozícii možnosť predať viac dlhu centrálnej banke výmenou za novovytvorené peniaze. Inými slovami, vždy bude mať možnosť vydať sa inflačnou cestou. Pre ilustráciu, americká federálna vláda nikdy nebude mať nedostatok dolárov, pokiaľ bude existovať Fed. V priebehu tohto roka sme zažili krátke obdobie, kedy sa zdalo, že americkej vláde hrozil nedostatok peňazí. To však bolo iba iluzórne.

Situácia v prípade amerického vládneho dlhu je iba o málo lepšia než v prípade dlhu talianskej vlády. Navyše, talianska vláda má oveľa zdravšie finančné hospodárenie ako vláda Japonska. A predsa 10-ročné dlhopisy vydané talianskou vládou v súčasnosti vynášajú viac než 6 percent, zatiaľ čo 10-ročné dlhopisy vydané vládou USA a Japonska vynášajú dve, resp. jedno percento. Kľúčovým rozdielom je, že vlády USA a Japonska majú svoje vlastné centrálne banky, kdežto talianska vláda zdieľa centrálnu banku s ďalšími 16 európskymi krajinami. Čo je najdôležitejšie, Taliansko zdieľa centrálnu banku s Nemeckom, ktoré sa vyznačuje veľmi opatrným postojom k inflácii.

Aby sme dôkladnejšie vysvetlili tento argument, chceme zdôrazniť, že talianska vláda sa nemôže pokúsiť dostať zo svojich problémov pomocou inflácie bez toho, aby poškodila nemeckých sporiteľov. Nemeckí sporitelia sa navyše vôbec nehrnú do toho, aby obetovali časť svojej kúpnej sily na záchranu Talianska (alebo, aby sme to vyjadrili výstižnejšie, na záchranu držiteľov talianskych dlhopisov).

Takže kupujúci talianskych vládnych dlhopisov musia vziať do úvahy riziko, že talianska vláda bude čoskoro musieť priamo prestať dodržiavať svoje záväzky. Kupujúci amerických a japonských vládnych dlhopisov takémuto riziku čeliť nemusia. Inými slovami, výnosy z talianskych vládnych dlhopisov sú relatívne vysoké kvôli reálnej možnosti deflácie v tejto krajine, zatiaľčo americké a japonské výnosy z vládnych dlhopisov sú relatívne nízke, pretože tieto vlády, prostredníctvom ich centrálnych bánk, majú neobmedzenú možnosť vydať sa inflačnou cestou.

Tento záver je v rozpore so všeobecne rozšíreným presvedčením, že výnosy z vládnych dlhopisov v USA a Japonsku sú v súčasnosti nízke kvôli deflačnej hrozbe. Ak by možnosť rozbehnúť „tlačiarenský lis“ bola týmto vládam odobraná, až potom by deflácia bola naozaj pravdepodobná a výnosy z dlhopisov by sa vyšplhali podstatne vyššie ako trhom ohodnotené riziko priameho bankrotu.