Už viac než rok a pol zaťažuje susedské spolužitie Slovenska a Maďarska agenda okolo maďarského krajanského zákona. Zo zdanlivo bezvýznamnej búrky v pohári vody sa stala v oboch krajinách ústredná téma vzájomných zahraničnopolitických vzťahov. Výdatne živená mediálnou preexponovanosťou, začala žiť svoj vlastný život. Aj napriek zmenám v zákone, ktoré otupili jeho ostrie, je vzájomne prijateľná dohoda v nedohľadne. Je to, žiaľ, veľmi úbohá vizitka štátov smerujúcich do EÚ, vyspelého spoločenstva, ktoré si okrem iného zakladá hodnoty i na tolerancii k menšinám. Brusel i z tohto dôvodu ponechal vyriešenie sporu okolo zákona na dvojstranných rokovaniach a dohodách. Tie však, ako ukázal posledný vývoj, zlyhali, keďže slovenská trauma z Uhorska a maďarská z Trianonu sú väčšie než formálne prihlásenie sa k európanstvu.
Oba štáty sa vzájomne vlákali do pasce latentného nacionalizmu, z ktorej teraz nie sú schopné uniknúť. Zatiaľ čo v pôvodnej verzii bol zákon problematický a slovenská strana mala voči nemu oprávnené výhrady, dnes sa napriek niekoľkým kolám rokovaní, prísľubom dohody a maďarským ústupkom stavia do polohy tvrdohlavého barana, zanovito trvajúceho na vyňatí spod jeho pôsobnosti. A to aj napriek tomu, že európska legislatíva priznáva menšinám právo na zachovanie a rozvoj vlastnej identity, ako i na podporu materského štátu. V zásade platí, že čím je spoločnosť vyspelejšia, tým menej potrebujú jej príslušníci selektované výhody, nepodliehajú vo veľkej miere pudovým temným silám a majorita nebráni menšinám, aby sa hlásili k svojim koreňom.
Ak prihlásenie sa k "maďarstvu" vyvoláva u pomerne veľkej časti obyvateľov Slovenska pocity ohrozenia, je naivné domnievať sa, že vstupom do Európskej únie pominú. Úlohou slovenských proeurópskych politikov by preto nemalo byť živenie týchto pocitov, ale skôr potláčanie komplexu z Maďarov a prejavenie určitej veľkorysosti k starostlivosti Budapešti o svojich krajanov. Výhrady z narušenia štátnej suverenity, exteritoriality a z iných domnelých zásahov do slovenských národných záujmov sú totiž, videné z európskeho nadhľadu, len zásterkou niečoho celkom iného. A to neochoty na dohodu.
Ak by totiž slovenská vláda s nejakou formou pomoci prostredníctvom zákona súhlasila, tieto výhrady by stratili platnosť. Potvrdilo to i stanovisko Benátskej komisie k zákonu, podľa ktorej je v oblasti školstva a kultúry prípustné všetko, na čom sa dva susedné štáty dohodnú. Prihliadnuc na meritum veci je preto celý spor okolo krajanského zákona nezmyselný, a to zo slovenskej i z maďarskej strany. V oboch štátoch sa premenil na politikum, z ktorého sa podľa potreby vytĺka politický kapitál. V Budapešti slúži opozícii, aby mohla nadávať vládnym stranám do vlastizradcov, v Bratislave je zasa horúcim zemiakom medzi koaličnou väčšinou a SMK. Prakticky vzaté, o krajanský preukaz požiadalo doposiaľ iba okolo 60-tisíc slovenských Maďarov. Vzhľadom na spory a neplnenie jeho ustanovení išlo skôr o symboliku. Ich postoj k zákonu nerozpútal žiadne konflikty v národnostne zmiešaných, ale tolerantných územiach Slovenska a nikomu neublížil. Smutné je skôr to, že o tejto podružnej kauze bude musieť definitívne rozhodnúť Brusel. A to nebude príliš lichotivá referencia pre čerstvých členov EÚ.
StoryEditor