Inštitút minimálnej mzdy je chvályhodná vec. Otázka je, pre koho. Zamestnávateľom by mal slúžiť v argumentoch pri vyjednávaniach o mzdových požiadavkách zamestnancov (preto je asi v niektorých krajinách patrične nízka), zamestnancom potom ako záruka slušnej odmeny za nekvalifikovanú prácu (preto je zasa v iných krajinách pomerne vysoká). To všetko je posvätené štátom, aby obe strany veľmi nehádali. Lenže: plní minimálna mzda skutočne tieto svoje funkcie? Ak tým, ktorí za ňu pracujú, zabezpečuje aspoň trochu znesiteľné prežívanie, asi áno. V opačnom prípade sa mení na nástroj zaťažujúci štát vyššími čiastkami sociálnych dávok a stáva sa tak fiktívnou mzdou, za ktorú aj tak nikto nepracuje.
Prejdime sa po Európe. Minimálna mzda tu samozrejmosťou nie je. Má ju zakotvenú len 18 krajín EÚ, sedem (Švédsko, Dánsko, Fínsko, NSR, Rakúsko, Taliansko, Cyprus) túto vymoženosť nemá. Šesť nových členov (Litva, Lotyšsko, Slovensko, Estónsko, Poľsko, Maďarsko) patrí do skupiny tých, kde sa minimálna mzda pohybuje v rozmedzí 120 až 207 eur. Druhú skupinu tvoria menej vyspelé krajiny pôvodnej pätnástky (Portugalsko, Španielsko, Grécko) a nové Slovinsko a Malta s minimálnou mzdou v rozpätí 470 až 605 eur. Na vrchole s minimálnou mzdou v rozmedzí 1 073 až 1 403 eur nájdeme Írsko, Britániu, Francúzsko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko.
V ČR je minimálna mzda 6 700 korún za mesiac, resp. 39,60/na hodinu. Kvalitne žiť sa z takého platu nedá, veď to je len tretina priemernej mzdy. Takáto nízka čiastka na jednej strane zaťažuje štát, pretože mnoho ľudí, než by pracovalo v týchto podmienkach, radšej prácu nevyhľadáva a rovno natiahnu ruku na sociálne dávky. Na druhej strane, zároveň nútia zamestnávateľov platiť zamestnancom radšej viacej ako je zákonné minimum. Príčina, prečo minimálna mzda existuje, sa vlastne pri jej dnešnej výške vytráca.
Za mzdu, ktorá sa približuje minimu, budú pracovať len nekvalifikovaní a mladí zamestnanci.
Na strane druhej možno určite aj v iných triedach zamestnania a v iných vekových kategóriách nájsť ľudí, ktorí pracujú za minimálnu mzdu. Celkovo by sme ich podľa údajov Eurostatu v Česku narátali len asi dve percentá. V tom sa zhodujeme s Britániou (ktorá má mieru nezamestnanosti päťkrát nižšiu ako my), menší podiel má už len Estónsko.
V Maďarsku tvorí minimálna mzda (191 eur, oproti našim 207) 42 percent priemernej mzdy a pracuje za ňu vyše 11 percent zamestnancov. V Poľsku za minimálnu mzdu vo výške 177 eur (tretina priemernej mzdy) pracujú štyri percentá zamestnancov. U nás len dve.
Minimálna mzda sa v Česku od jej zavedenia v roku 1991 zvýšila vyše trojnásobne, ceny za toto obdobie 2,2-krát. Kúpna sila minimálnej mzdy takisto rastie. Napriek tomu za ňu takmer nikto nepracuje. Načo teda je? Obhajuje zamestnancov alebo zamestnávateľov?
Pri vysokej nezamestnanosti by mala byť obranou zamestnancov. Tí si najskôr vymôžu takmer vždy vyššiu mzdu. Zamestnávateľ je, paradoxne, v úlohe slabšieho, lebo na málo kvalifikované práce nemôže nájsť zamestnancov ochotných pracovať za minimálnu mzdu. Pre niektorých nezamestnaných je výhodnejšie byť bez práce na útraty štátu, ako byť zamestnancom za minimálnu mzdu. Štát tak musí vynakladať vyššie čiastky na sociálne opatrenie. Keď sa robotníckemu ľudu aj tak platí viac, prečo sa minimálna mzda nezvýši tak, aby sa mu vyplatilo za ňu pracovať a nezaťažovať štát.
Pytagoras povedal, že bohovia dali človeku pár rúk, aby ich neobťažovali s každou maličkosťou. Nám dal štát minimálnu mzdu. Pytagorovskou otázkou je, či pri jej súčasnej výške nie je táto maličkosť práve štátu na ťarchu.
StoryEditor