Zdá sa to byť celá večnosť, keď komisár Európskej únie Joaquín Almunia v Davose tvrdil, že sa nad Gréckom nevznáša riziko štátneho bankrotu a nehrozí ani, že by krajina vystúpila z eurozóny. "Nemáme žiadny plán B. Na stole je plán A," tvrdil na začiatku minulého roka.
Vtedajší plán A znamenal, že si Grécko pomôže samo. Necelých dvadsať mesiacov potom, čo eurozóna vyčerpala na plánoch pre Grécko všetky písmená abecedy a poslala na juh desiatky miliárd eur, je fiškálna konsolidácia tejto krajiny stále v nedohľadne.
Grécky verejný dlh stále narastá, deficit štátneho rozpočtu sa krotiť nedarí, privatizačné plány sú stále nejasné. MMF aj Európska únia sa už dlhšiu dobu zdráhajú posielať Grékom ďalšie peniaze. Posledné rokovanie o pomoci, ktoré malo skončiť dnes, sa prerušilo kvôli "technickej" prestávke, o ktorej však predtým nikto nehovoril, budúci týždeň sa má ísť nanovo.
Medzitým grécka centrálna banka dodáva tamojším finančným ústavom núdzové peniaze a eurozóna ako celok sa bráni tvrdeniu Medzinárodného menového fondu, že ak by všetky európske banky oceňovali grécke dlhopisy férovo, potrebovali by navýšiť kapitál o 200 miliárd eur. Grécke dlhopisy teraz nemajú žiadnu hodnotu, jediný, kto je ochotný uznať ich existenciu (bez tlačenia na ich férové oceňovanie), sú regulátori. Aj keď tu nejde ani tak o neznalosť veci, ako skôr o snahu chrániť finančný sektor.
Zlé a ešte horšie riešenie
Grécko je príkladnou ukážkou zlých a tiež veľmi oneskorených riešení kombinovaných s politickou slepotou. Ak by sme parafrázovali Churchilla, politici dôjdu k správnemu riešeniu potom, čo vyčerpajú všetky ostatné zlé možnosti. Niektoré z plánov pritom mohli fungovať: kontrola tamojších príjmov a výdavkov z rozpočtu kombinovaná s tlakom na konsolidáciu mala prebehnúť ešte pred vstupom krajiny do eurozóny. Samozrejmou súčasťou mal byť dohľad nad tamojšou veľmi pružnou štatistikou. Tento prístup by možno fungoval aj potom, čo Grécko prijalo euro, ale nie vo chvíli, keď sa situácia vyhrotila a dlh narástol do fakticky nesplatiteľnej výšky.
Možno by pomohol aj odpis časti pohľadávok kombinovaný s tzv "Marshallovým plánom". Myšlienka uľaviť krajine predĺžením splatnosti dlhopisov (teda ich čiastočným znehodnotením) kombinovaná s prílivom investícií nebola zlá. Na to, aby zafungovala v júli tohto roku, avšak nemala.
Vnútorná devalvácia, ktorá by v Grécku porovnala ceny a zdvihla konkurencieschopnosť, je skvelé odporúčanie - ako ekonomická teória. Iste, stačilo by znížiť v Grécku platy na polovicu, súkromný sektor by sa pridal, ceny mnohých služieb (ktoré sa neobchodujú cez hranice) by sa museli prispôsobiť novej realite. Ktorý politík ale vystúpi s návrhom na tak razantné zníženie "gréckeho životného štýlu", keď len zrušenie trinásteho platu či liberalizácia niektorých častí pracovného trhu vyvolali nielen mohutné demonštrácie, ale aj prepad rozpočtových príjmov.
Ako sa dostať z bludného kruhu?
Fakticky tak zostávajú varianty, ktoré sú na stole už vyše roka: rozdelenie eurozóny, odchod problémových krajín (čo je len variácia prvej možnosti) či Spojené európske štáty s jednou fiškálnou politikou. "Teraz, keď fond na rovinu priznal obrovské kapitálové diery v mnohých európskych bankách, mal by začať energicky naliehať na komplexné a vierohodné riešenia dlhovej krízy eurozóny, ktorého súčasťou bude buď čiastočný rozpad eurozóny, alebo zásadná ústavná reforma. Závisí na tom budúcnosť Európy," tvrdí bývalý hlavný ekonóm MMF Kenneth Rogoff. Iste, je to politicky nepopulárne a reálne bolestivé. Výsledkom súčasných riešení je ale zacyklenie kruhu bankrotov banky-štát-banky. A čo príde potom?
| Julie Hrstková komentátorka HN |