Minulý týždeň v pondelok sa viedol sociálny dialóg tak intenzívne, že sa tripartita k Zákonníku práce skončila až o jednej v noci. V závere minister Mihál vyjadril spokojnosť s dohodnutou novelou. Škoda, že bol jediný spokojný a škoda, že sa žiadna dohoda nekonala, lebo jeho návrh skončil s rozporom tak zo strany odborárov, ako aj zamestnávateľov.
Iný meter odborov
Odborári už avizovali, že budú štrajkovať. Dôvod? Minister nechce zmeniť definíciu závislej práce tak, aby obmedzil prácu na živnosť. Je to ten paragraf, na ktorom sa ako na jednom z mála dohodli vláda, odborári a zamestnávatelia pri poslednej „Tomanovej“ novele. Je pochopiteľné, že odborárski funkcionári nemajú radi živnostníkov. Živnostník nikdy nevstúpi do odborov a nebude platiť členské, vie sa o seba postarať sám.
Nespokojnosť odborárov však treba vidieť v širších súvislostiach. Všetky ich doterajšie aktivity – odchod z tripartitného rokovania, keď sa ešte diskusia o zákonníku ani nezačala, organizovanie nezmyselnej petície za referendum, demonštrácie pred ministerstvom – svedčia o tom, že cieľom ich snaženia nie je kvalitný zákonník ani znižovanie nezamestnanosti, ale robenie opozičnej politiky v súlade s predvolebnou zmluvou podpísanou so stranou Smer. Cieľom je vyvolávanie sociálneho napätia a kritický postoj k súčasnej vláde za každú cenu. Za bývalej vlády akoby sa odborári zo Slovenska vytratili. Hovorí sa tomu dvojaký meter.
Zmeny nevidia
A čo na novele zákonníka prekáža zamestnávateľom? Paradoxne to, že sa nič zásadné nemení. Reštart trhu práce sa nekoná a novela, ktorá ho mala iniciovať, si naozaj takú hystériu, akú zažívame v médiách a vo vyjadreniach odborárov, nezaslúži. Podľa hodnotenia OECD má Slovensko podpriemernú flexibilitu trhu práce a zároveň sme so 14,5-percentnou nezamestnanosťou po Španielsku druhí najhorší v Európe. Je také ťažké pochopiť, že keď sa chceme z tohto nelichotivého miesta dostať, musíme trh práce zásadne spružniť a odstrániť bariéry, ktoré bránia vzniku nových pracovných miest? Bariéry nielen v Zákonníku práce, ale aj v prebujnenej a často nezmyselnej legislatíve bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, ktorá už dávno stratila svoj prvotný účel a stala sa šikanou zamestnávateľov.
Jeden príklad, ako sa ministerstvo „vysporiadalo“ s odstraňovaním bariér tvorby pracovných miest. Zavedený súbeh výpovednej doby a odstupného, výsledok „sociálneho inžinieringu“ exministerky Tomanovej a odborárov, vytvoril takú nákladovú bariéru pre zamestnávateľov, že v podstate už dva roky pracovné miesta na trvalý pracovný pomer nevznikajú.
Šachy s odstupným
Podnikatelia sa správajú racionálne, a preto vytvárajú miesta pre dohodárov a živnostníkov. To však asi nie je spoločensky želaný trend. Preto sa zrušenie súbehu a výpovednej doby oprávnene dostalo až do programového vyhlásenia súčasnej vlády. Výsledok? Na jeseň vláda prijala balíček opatrení, ktorým zaviedla odvody aj na odstupné, čím zamestnávateľom zvýšila tento náklad o 35 percent. Následne ministerstvo práce v novele Zákonníka práce navrhlo odstupné vo výške jedno- až päťmesačnej mzdy v závislosti od dĺžky trvania pracovného pomeru. Na prvý pohľad logicky argumentuje, že jednomesačné odstupné je taký nízky náklad na zrušenie pracovného miesta, že to nemôže byť pre podnikateľa problém a pracovné miesto vytvorí. Obávam sa, že tí, ktorí to navrhli, veľa skúseností s trhom práce nemajú. Ak chcem niekoho zamestnať nakrátko, tak predsa využijem zmluvu na dobu určitú, alebo ho zamestnám na „dohodu“.
Ale ak som podnikateľ, ktorý chce budovať podnik s dlhodobou perspektívou a zamestnávať ľudí na trvalý pracovný pomer, potom musím rátať s odstupným pre zamestnanca vo výške štvor- až päťnásobku jeho mzdy, čo je v prepočte k priemernej mzde štyri- až päťtisíc eur a je to až o 125 percent vyšší náklad ako „za Kaníka“.
Problém zamestnanosti
Aby sme pohli s nezamestnanosťou, nestačí dávať daňové prázdniny a investičné stimuly zahraničným investorom, ale treba motivovať aj živnostníkov, malé a stredné podniky, aby vytvárali nové pracovné miesta, a to táto novela rozhodne nerobí.
Najlepšou prirodzenou ochranou zamestnancov nie je rigidný Zákonník práce, ale nízka nezamestnanosť. Ak je pracovná sila vzácna, na trhu práce má vyššiu cenu, čo sa prejavuje dynamickým zvyšovaním platov zamestnancov a zlepšovaním ich pracovných podmienok aj bez „starostlivosti“ odborárskych bossov. Sme schopní to na Slovensku pochopiť?
Kto je Jozef Špirko
Vyštudoval Elektrotechnickú fakultu STU v Bratislave. Asi rok pracoval ako obchodník s cennými papiermi. Následne prešiel do spoločnosti Penta Investments, kde pôsobil na pozícii manažéra a neskôr postúpil na pozíciu partnera. Venuje sa investičným projektom v oblasti strojárstva a potravinárstva na Slovensku, v Česku a v Maďarsku. Je viceprezidentom Republikovej únie zamestnávateľov.