Európa prežila vo svojej minulosti toľko prechodov na novú menu a menových reforiem, že sa grécke otáľanie s prechodom na novú drachmu môže javiť ako zbytočné. Grécky prípad sa ale od predchádzajúcich líši a prípadná menová odluka môže byť zložitejšia a rizikovejšia ako vytváranie nových mien v strednej a východnej Európe 90. rokov. Majú vôbec grécke domácnosti a firmy motiváciu skutočne novú menu prijať?
Koniec česko-slovenskej menovej únie vo februári 1993 prebehol vďaka výbornej organizácii tak hladko, že si ho dnes veľká časť českej verejnosti ani poriadne nepamätá. Aj vytváranie nových mien na území bývalého ZSSR spôsobilo týmto ekonomikám podstatne menšie problémy ako napr rozpad vzájomných obchodných vzťahov a dlhodobo všetkým prospelo - či už vďaka väčšej dôveryhodnosti nových mien, či vďaka menšiemu priestoru pre vznik národnostných konfliktov o nastavení kurzu a menovej politiky.
Aj Grécko samo sa už v minulosti vysporiadalo ako s koncom napr Latinskej menovej únie, tak s menovými reformami v rokoch 1944 a 1954. Pochybnosti o schopnosti Grécka zotrvať v EMU začínajú úplne otvorene vyslovovať aj ekonomické hviezdy typu Paula Krugmana či Nouriela Roubiniho. Prečo teda neoprášit scenáre, ktoré poznáme napríklad z Estónska či ČR, nenajať expertov, ktorí už majú niekoľko podobných zmien úspešne za sebou a nezačať kdesi v Kanade či Latinskej Amerike tlačiť kolky či bankovky novej drachmy?
Súčasná grécka situácia sa však od prostredia, v ktorom prebiehali menové odluky 90. rokov, dosť výrazne líšia. Hlavné rozdiely sú dva. Po prvé, Grécko je z hľadiska fungovania finančného systému krajina modernejšia a otvorenejšia, čo dáva Grékom podstatne viac možností, ako sa na odluku a následné znehodnotenie novej meny "pripraviť". Dĺžka neistoty a prešľapovanie ohľadom budúcnosti EMU im k takejto príprave navyše ponúka aj dostatok času. Druhým a podstatnejším rozdielom je skutočnosť, že pôvodná mena (euro) zrejme ani neprestane okamžite existovať, ani nie je a nebude gréckou populáciou vnímaná ako mena nestabilná či nežiaduca z iných (napr. nacionalistických) dôvodov.
V prípade rozpadu českej a slovenskej menovej únie nemalo zmysel vyhýbať sa kolkovaniu či výmene za nové bankovky a skladovať zásoby československej meny v hotovosti, pretože pôvodná mena mala po odluke hodnotu iba zberateľskú. Naopak, v prípade Grécka si možno len ťažko predstaviť, že by grécky penzista doniesol do banky svoje eura, aby si ich nechal vymeniť za okolkovanú menu s nejasnou budúcou hodnotou. Na rozdiel od východnej Európy ho od toho bude zrádzať aj historická skúsenosť - grécka drachma, hoci sa jednalo o jednu z najstarších mien na svete, nikdy nebola kvôli svojej nestabilite takým predmetom národnej pýchy ako marka pre Nemcov. Gréci napokon patrili medzi národy, ktoré sa pri prijatí eura najviac tešili na zánik vlastnej meny. Pokiaľ nedôjde k extrémnej politickej radikalizácii Grécka, tak nová mena nemá šancu byť symbolom novo získanej slobody, akým boli nové meny napr. pre pobaltské krajiny.
Ako sa teda budú Gréci správať? Budú naďalej pokračovať v trende, ktorý už započali, tj budú presúvať svoje úspory do zahraničných bánk prípadne ich konvertovať do mien, ktoré pokladajú za bezpečnejšie pri prípadnej nútenej konverziu eur na nové drachmy, teda napr do dolárov, libier, švajčiarskych frankov. Dôležitejšie však bude, ako bude grécka ekonomika fungovať po prípadnej odluke. Určite by došlo k tomu, že by nová mena bola uzákonená ako zákonné platidlo, čo poskytne vláde i súkromným inštitúciám možnosť platiť zamestnanca v novej mene, čím by sa konečne mali znížiť náklady na úroveň zodpovedajúcu reálnej produktivite. Zahraniční turisti však neprestanú do Grécka voziť svoje eura a nedá sa očakávať, že by Gréci neboli ochotní túto menu aj naďalej prijímať. Cestovné kancelárie, hotely, reštauratéri, ktorí eura takto získajú, ich dosť často budú používať vo vlastných transakciách, napríklad preto, že ich protistrana bude preferovať kvôli vyššej dôveryhodnosti.
Grécko by tak reálne smerovalo k neoficiálnemu duálnemu obehu eur v ekonomike. Podobne ako v iných krajinách s málo dôveryhodnou menou (napr. Vietnam) by tak síce existovala domáca mena, ale veľká časť ekonomiky by naďalej fungovala v zahraničnej mene. To by samo o sebe nebolo tak veľkým problémom, ak by nehrozilo, že značná časť podobných transakcií bude mať hotovostný charakter a budú teda mimo dosahu gréckych daňových inštitúcií. A ak by práve neschopnosť gréckeho štátu efektívne vyberať dane nebola vedľa neefektívnych výdavkov a nedostatočnej konkurencieschopnosti hlavnou príčinou gréckej krízy.
Zaiste je možné túto situáciu riešiť silou a prijať neľudské opatrenia, ktoré by Grékov donútili vzdať sa eur, ktoré majú a zamedziť im v používaní iných mien v domácich transakciách. S ohľadom na závislosť gréckej ekonomiky na cestovnom ruchu a s ohľadom na tradičný štýl fungovania gréckej ekonomiky ale také pokusy nemusia byť príliš úspešné. Príslušné administratívne opatrenia by dokonca grécku ekonomiku mohli výrazne poškodiť.
Väčšina analýz, ktoré odporúčajú Grécku odchod z EMU predpokladá dva základné typy vplyvov, ktoré by mali Grécku pomôcť, tj odpis zahraničných dlhov (ktoré by Gréci už neboli rovnako naďalej schopní splácať) a zlepšenie cenovej konkurencieschopnosti firiem pôsobiacich v Grécku. Realita môže byť podstatne zložitejšia. Odpis ďalších dlhov nad rámec súčasnej pomoci alebo dokonca jednostranné vypovedanie nie je tak jednoduché vzhľadom k závislosti Grécka na európskych partneroch. I "obyčajné" presunutie záväzkov na novú menu je komplikovanejšie, ak pôvodná mena (euro) neprestáva existovať. Zlepšenie cenovej konkurencieschopnosti môže byť krátkodobo ľahko kompenzované zmätkami a nestabilitou a bez ďalších reforiem by k naštartovaniu pozitívnych zmien muselo zrejme dosiahnuť značných rozmerov. A pri zlom prevedení odluky a nastavení následného menového režimu navyše reálne hrozí, že odluka ďalej zhorší šance stabilizovať rozpočet výberom daní.
Z tohto pohľadu je váhanie gréckych politikov pochopiteľnejšie. Ani okamžité opustenie EMU totiž Grécku negarantuje vyriešenie všetkých súčasných ťažkostí. Naopak, grécka situácia sa krátkodobo môže dokonca aj zhoršiť, pričom Gréci tušia, že po vystúpení z EMU by ich schopnosť získať pomoc iných krajín bola veľmi malá. Grécky problém je tak nutné začať rozpletať cez zefektívnenie štátnej správy, zlepšenie výberu daní a zmenami v regulácii ekonomiky. Menová odluka pomôže, len ak grécka vláda urobí aj tieto ďalšie kroky. A ak pri vykonávaní odluky nezabudne, že aj bežní ľudia reagujú na podobné kroky prekvapivo racionálne a nájde vhodný spôsob spolužitia medzi novou drachmou a eurom.
|
Vilém Semerák ekonom, CERGE-EI |