K téme financovania verejnoprávnych médií som sa niekoľkokrát verejne vyjadril. Autorka spomenutého článku použila niekoľko mojich citácií a komentuje ich. Uznáva, že televízne vysielanie s obmedzeným rozsahom reklamy by televízii v konečnom dôsledku pomohlo. Jedným dychom však vyjadruje obavu o jej sledovanosť. Nuž ani do národného divadla, filharmónie či galérie sa netlačia masy. Sú to vrcholné kultúrne inštitúcie a z našich daní ich platíme tiež všetci. Verejnoprávna televízia má byť rovnako kultúrnou inštitúciou. Preto si nemyslím, že by sme sa o jej sledovanosť ani pri obmedzenom rozsahu reklamy mali obávať. Naopak, popri bulvárnom programe komerčných televízií "nenárokujúcom si myslenie", by bolo vítaným osviežením ducha, prostriedkom na šírenie kultúrnych hodnôt a vzdelania. Dôležitejšie je, že takýto program by si divák vybrať mohol, ak by sa tak rozhodol.
Naučili by sme sa rozlišovať medzi komerčnou televíziou, ktorú platíme odpozeraním reklamy a televíziou verejnej služby, na ktorú prispievame koncesionárskym poplatkom a časťou daní. Napokon nikto zatiaľ nepovedal, akú sumu si trúfa z reklamy získať. Richard Rybníček naznačil, že by to mohol byť dvojnásobok súčasného stavu. Teda asi 320 mil. Sk? Túto sumu by STV naplnila aj pri 0,5 % reklamy spolu s príspevkom komerčných televízií do Fondu na podporu pôvodnej tvorby, ktorým by uvoľnený reklamný priestor kompenzovali.
Odporúčal by som opatrnosť pri podsúvaní názoru, že ČTV má byť vzorom pre STV. ČTV sa zmieta v kríze, nemá riaditeľa. Rada ČTV je nekompletná. Na verejnosť prenikajú správy o netransparentných zmluvách a o jej tunelovaní. V poslednom výberovom kole na post generálneho riaditeľa ČT mali piati zo šiestich kandidátov v programe razantné obmedzenie reklamy. Všetci s odôvodnením, že sa ČT dostala do závislosti od zadávateľov reklamy a vysielanie reklamy je jednou z príčin jej rozkladu.
Tvrdenie, že obmedzenie reklamy povedie k posilneniu závislosti STV od štátu a vlády, je nepodložené a zavádzajúce. Neadresný štátny príspevok je potrebné pretransformovať na cielené kontraktové financovanie. Štát si v súlade so svojou kultúrnou politikou môže v STV objednávať konkrétne programy, o ktoré má záujem. Tak to navrhujú odborníci a vo svojom projekte aj R. Rybníček. STV teda nerezignuje z príjmov zo štátneho rozpočtu ani pri zachovaní vysielania reklamy.
Autorka súhlasí s tvrdením, že reklama je vo verejnoprávnej televízii trójskym koňom. Pri toľkom súhlase s koncepciou televízie s obmedzeným vysielaním reklamy zaznieva šokujúco záverečné konštatovanie, že lepšou možnosťou by bolo uvoľnenie rúk STV pri vysielaní reklamy, pokiaľ si na to politická elita trúfne. Autorka použila známy smutný osud Tróje. Ak by politické elity našli odvahu, ako ich k tomu nabáda a trójskeho koňa vo forme uvoľnenia rúk vo vysielaní reklamy by predsa len do STV dotlačili, dopadla by rovnako ako Trója. Komu to bude vyhovovať?
StoryEditor