Trojročné lacné úvery
Súčasnú monetárnu politiku je možné hodnotiť skôr negatívne. Trojročné lacné úvery (tzv. LTRO – longer term refinancing operation) znamenali prístup k úverom v hodnote takmer 500 milárd eur s úrokom 1 %. Už teraz však dochádza k vzniku nezamýšľaných dôsledkov. Prvá vec je, že ECB zvýhodňuje status vybraných veriteľov (banky, ktoré na LTRO pristúpia), čím znevýhodní všetkých ostatných nezabezpečených držiteľov dlhopisov tých istých bánk v horizonte 3 rokov.
Tento rozpor ešte ďalej zvýrazní zmenšujúca sa záruka, na ktorú by sa dalo spoliehať v prípade krachu krytých dlhopisov, keďže táto záruka je sľúbená pre ECB ako výmena za trojročné LTRO. To všetko výrazne znižuje hodnotu dlhu, ktorý veritelia držia (väčšinou banky a inštitucionálne fondy) a znižuje ochotu pokračovať v prefinancovaní úverov, či vytváraní nových úverov tým bankám, ktoré sa na LTRO nepodieľajú.
Druhý nezamýšľaný dôsledok je skôr strednodobejší, ale jeho dopady sú výrazne horšie. Pôžičky ECB, ktoré recyklujú banky do štátnych dlhov krajín EÚ periférie (väčšinou pôžičky na menej ako 3 roky), vytvárajú viac zadlžené a podkapitalizované bankové inštitúcie, čo je, samozrejme, problém, ktorý sa eurokrati snažia nezmyselne riešiť (niektorí hovoria o „toxických vedľajších účinkoch“).
Tretí nezamýšľaný dôsledok je ten, že operácie LTRO na masovej úrovni zahltia poskytovanie úverov korporáciám a konzumentom v skutočnej ekonomike, kým zároveň európske banky si nemôžu dovoliť poskytovať úvery nikomu, kto nie je vyslovene krytý EFSF, ECB, a podobne. To bude mať za následok znemožnenie krajín periférie vytvárať akýkoľvek ekonomický rast (v systéme, ktorý vyžaduje úvery na vytváranie rastu), ak navyše musia zavádzať úsporné opatrenia. Ich deficity v krátko- a strednodobom horizonte sa iba zhoršia.
Ďalší nezamýšľaný dôsledok je vytváranie a rozširovanie spreadov (rozdielov) medzi dlhopismi bánk, ktoré sa na LTRO podieľajú, resp. nepodieľajú.
Naopak zamýšľaný dôsledok je poskytnutie hotovosti bankám, ktorú môžu použiť na nákup krátkodobého dlhu krajín periférie a ochrániť sa pred problémami likvidity v prípade krachu Grécka. Nie je však zrejmé, či tento efekt bude trvať dlho, aby riešil systémový problém solventnosti, a v žiadnom prípade nevyváži náklady operácie LTRO.
ECB ako posledný záchranca
Existuje dobrá pravdepodobnosť, že ECB sa stane/bude donútená sa stať „posledným záchrancom“ krajín periférie, obzvlášť ak Grécko bude z EÚ donútené odísť a dlhová nákaza sa rozšíri. Mechanizmus EFSF jednoducho nie je ani zďaleka dostatočný pre zastúpenie dlhopisových trhov Španielska a Talianska. Na druhej strane, existuje k politike ECB silná opozícia v severnej Európe, obzvlášť Nemecku, keď Nemci by platili v prípade takéhoto postupu a stratili najviac pri devalvácii meny. Existujú aj právne prekážky, ktoré dnes neumožňujú ECB stať sa „posledným záchrancom“.
Niektorí analytici poukazujú na skutočnosť, že ECB už týmto záchrancom je, vďaka programom SMP a LTRO, ale podľa mňa ide iba o prevod peňazí bankám, ktoré majú iba malú šancu, aby sa dostali k vládam a uvoľnili ich úverovú situáciu v stredne- a dlhodobom horizonte. Aby sa ECB naozaj stala „posledným záchrancom“, bolo by potrebné priame nakupovanie dlhodobých dlhopisov v aukciách, alebo zmena EFSF na banku, ktorá si požičiava od ECB, avšak obe tieto možnosti doteraz zmietli politickí predstavitelia v Nemecku aj Holandsku, ako aj samotná ECB.
Menová politika ECB
Zastávam názor, že ECB by sa mala dištancovať od všetkých monetárnych operácií uskutočňovaných v prospech veľkých európskych bánk. Tieto banky by mali byť donútené prijať straty svojich dlhom stresovaných a rizikových aktív, ako sú napríklad štátne dlhopisy, alebo hypotekárne majetky, vyhlásiť bankrot a podstúpiť likvidáciu alebo reštrukturalizáciu.
Nanajvýš by ECB alebo krajiny eurozóny mali spolupracovať a organizovať systém reštrukturalizácie bánk v kombinácii s uvoľnením dlhu pre dlžníkov, ktorých nehnuteľnosť má nižšiu hodnotu ako úver, a poskytnúť finančnú podporu tým ľuďom, ktorí majú problémy naplniť každodenné výdaje na prežitie. Bol by to nespravodlivý proces pre zodpovedných dlžníkov/sporiteľov, ale musí sa uskutočniť.
Politika Maria Draghiho
Kroky Maria Draghi nebudú efektívne pri stimulácii žiadneho rastu kreditu v ekonomike z rovnakých dôvodov, prečo nefungovala politika nízkych úrokových sadzieb amerického Fedu. Globálna ekonomika je nasýtená s prílišným množstvom nesplatiteľného dlhu (konvenčnou cestou), a preto súkromné banky nechcú viac požičiavať spotrebiteľom/podnikateľom, ktorí si zasa nemôžu dovoliť požičať viac. Zníženie úrokových sadzieb je jednoducho „tlačením na pílu“, navyše ak vezmeme do úvahy fakt, že nižšie úroky znamenajú pre banky nižšie zisky z požičiavania peňazí.
Tlačenie peňazí po vzore Fedu
ECB by sa nemala angažovať v kvantitatívnom uvoľňovaní. Euro je už aj teraz pod obrovským tlakom pre obavy o schopnosť krajín periférie vytvárať rast a postarať pod kontrolu svoje deficity, a monetizácia ECB by tento problém iba zhoršila neúnosnou mierou inflácie. Rizikové trhy, ako napríklad akcie a dlhopisy periférie, by v krátkodobom horizonte profitovali, ale reálna ekonomika (nezamestnanosť, agregovaný dopyt, produktívne investície) by utrpeli.
Alexander Ač
Centrum výskumu globálnej zmeny AV ČR v Brne
Ashvin Pandurangi
študent práva na univerzite George Mason