Keď sa po skončení pražského summitu NATO presúvali mnohí novinári do Viedne, netušili, že aj tam budú svedkami veľkej vnútropolitickej zmeny v Rakúsku. Inštitút pre výskum volieb a sociálneho správania poukazuje na veľkú zmenu v hodnotovej štruktúre správania voličov oproti predchádzajúcim voľbám. Podľa tejto analýzy iba štvrtina z celkového počtu rakúskych voličov dnes patrí medzi tzv. stálych kmeňových voličov. Počet tých, ktorí menia svoje hlasovanie, sa za posledných päť volebných období radikálne zmenil. Ešte koncom 80. rokov tvorilo toto "voličské bahno" asi 7 % celkového voličského potenciálu. O desať rokov neskôr už ich bolo 16 % a v terajších voľbách sa rozhodlo (po troch rokoch od volieb v roku 1999) zmeniť svoj postoj k jednotlivých stranám až 22 % voličov. Zisky a straty dvoch hlavných politických rivalov na politickej scéne Rakúska za tieto obdobia, socialistov a ľudovcov, sa najviac dotkli práve ich. Boli to nespokojenci tak s politikou socialistov, ako aj ľudovcov, ktorí v uplynulých 15 rokoch najviac odchádzali od nich smerom k Haiderovej liberálnej strane -- FPÖ. Bolo by však priskoro povedať, že terajšie výsledky parlamentných volieb v Rakúsku sú len akýmsi návratom stratených ovečiek do rodinného košiara ľudovcov či socialistov. Stačí, ak si položíme otázku, či by sa tento "návrat stratených ovečiek" uskutočnil aj vtedy, keby sa okolo Rakúska, v Európe a vo svete neudialo toľko vážnych zmien, keby neexistovalo NATO a EÚ. Dlhé roky sa Rakúsko tešilo medzinárodnému uznaniu za čias vlád Bruna Kreiskeho. Napriek sebazničujúcemu egoizmu tohto veľkého rakúskeho politika, ktorým doslova a do písmena zlikvidoval všetkých svojich korunných princov, z čoho sa socialisti nevedia spamätať dodnes, nevedeli vtedy ani ľudovci nájsť osobnosť, ktorá by dokázala krajinu viesť ďalej. Socialisti sa tak stali obeťou Kreiskeho politiky štiepenia voličského zázemia konzervatívcov. Nepostrehol pritom, ako sa práve v rámci jeho strany rodí nová generácia ľudí, ktorí však s konzervatívnou -- fundamentalistickou ľavicou už mali málo spoločného. Skôr naopak -- svojimi aktivitami, podnikaním, myslením a životným štýlom patrili už do skupiny inklinujúcej viac k ľudovcom a konzervatívne uvažujúcej politickej elite. Tu je aj zárodok úspechu Wolfganga Schüssela, ktorý dokázal z koalície so socialistami vyťažiť maximum. Jeho terajšie drvivé víťazstvo signalizuje, že rakúska politická scéna je na začiatku veľkej zmeny. S pomocou Haiderových liberálov "vysánkoval" z vládnych kresiel socialistov a vyťažil aj teraz maximum z ich extrémnych pozícií. Jednou z nich bol aj odpor proti rozšíreniu Európskej únie a pokus preniesť typické vnútorné rakúske problémy do európskej politiky. Wolfgang Schüssel však vie najlepšie, aký prospech má práve Rakúsko z rozšírenia EÚ. Ako sám povedal, po desiatkach rokoch pasívnej zahraničnoobchodnej bilancie má dnes krajina práve vďaka otvoreniu sa trhov krajín strednej a východnej Európy aktívnu bilanciu aj v obchode. S Haiderovou politikou by koalícia ľudovcov a liberálov krajine iba škodila. Summit NATO v Prahe určite prispel k tomu, že Rakúšanov prebral z populistických vízií tohto korutánskeho politika. A tento európsky kontext rakúskych volieb by mal viesť k vytriezveniu aj v iných krajinách.