Päť rokov po úteku bývalého prezidenta Kirgizska, ktorého pre rozsiahlu korupciu, rodinkárstvo a obmedzovanie demokracie vyhnala opozícia, sa v apríli 2010 zopakoval podobný scenár. Prezident opäť musel opustiť krajinu pod tlakom tých istých obvinení. Rezignácia Bakieva a jeho útek z krajiny nateraz odstránili nebezpečenstvo eskalácie krízy do otvoreného konfliktu. Zanechali však množstvo úloh pred dočasnou vládou, ktorej moc padla do rúk neočakávane. V prvom rade je nevyhnutné stabilizovať moc a upevniť verejný poriadok. Ohlásená zmena ústavy a konanie slobodných parlamentných a prezidentských volieb pod medzinárodným dohľadom do šiestich mesiacov zas má vrátiť vládu a krajinu do právneho a ústavného prostredia. Napokon bude treba riešiť sociálne a ekonomické otázky, pričom štátna pokladnica je vlastne prázdna. Tu bude nutná urýchlená pomoc medzinárodných finančných inštitúcií a donorov, ktorí ju však podmieňujú práve stabilitou, verejným poriadkom a legalizáciou moci. Je teda potrebná cieľavedomá demontáž konfliktného potenciálu, ktorý zdvihol už druhýkrát v krátkej histórii krajiny opozíciu a celú občiansku spoločnosť proti moci v krajine, ktorá je navyše etnicky pestrá (a má históriu krvavých etnických konfliktov), je vnútorne rozdelená (politicky, ale tiež klanovo a na severnú a južnú časť) a nachádza sa vo veľmi zložitom regióne, susediacim s nestabilným Afganistanom.
Kríza v Kirgizsku tiež ukázala, že veľmoci dokážu účinne spolupracovať. Nestabilita v Strednej Ázii nevyhovuje nikomu, ani Rusku, Číne či USA. Pre medzinárodné spoločenstvo, vrátane členov NATO, a teda aj pre Slovensko, je navyše stabilita Kirgizska a zachovanie logistickej a dopravnej bázy USA na jeho území kľúčové pre úspech operácie v Afganistane, čo zrejme nateraz chápe aj Rusko (ktoré má svoju vlastnú vojenskú základňu v krajine). Susedný Kazachstan, ktorý v tomto roku predsedá Organizácii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe OBSE, je tiež zainteresovaný na stabilite. Aj preto prezidenti Ruska, Kazachstanu a USA na svojej úrovni konzultovali riešenie krízy v Kirgizsku. Aj medzinárodné spoločenstvo tesne spolupracovalo, najmä OSN, OBSE a EÚ, ktoré prispeli k tomu, aby kríza neprerástla do konfliktu. Medzinárodné spoločenstvo však musí byť oveľa dôslednejším pri pomoci svojim členom na ceste k demokracii a prosperite, aj otvorené kritickým dialógom. Skutočnosť, že najmä OBSE, ale tiež iné organizácie a jednotlivé štáty mlčali, keď videli rastúcu korupciu, porušovanie ľudských práv a vlastne demontáž demokracie v Kirgizsku, nedala jeho ľudu inú šancu než opäť radikálne a neústavne zvrhnúť moc a nastoliť inú. Ak budeme naďalej mlčať a partnerským krajinám nepomôžeme pri riešení svojich problémov demokratickým spôsobom, môže ďalšia revolta v Kirgizsku a regióne byť oveľa krvavejšou a k moci môže priviesť podstatne radikálnejšie sily. Za to by sme zaplatili vysokú cenu aj my.
Autor je bývalý minister zahraničných vecí