Špekulácie o menách a politických tričkách šiestich "zradcov" po decembrovej voľbe generálneho prokurátora nabrali po májovom repete jasnejšie kontúry. Z dvoch základných interpretácií, či to bola živelná alebo organizovaná rebélia, posledné udalosti poukazujú skôr na druhú možnosť. Ak vychádzame z oprávneného predpokladu, že za Dobroslava Trnku v májovej voľbe hlasovali iba poslanci Smeru a poslanci SNS lojálni Jánovi Slotovi, záhadné zmravnenie všetkých šiestich koaličných poslancov nasvedčuje dodržiavaniu straníckej disciplíny. Potom aj dohady o vydieraní či podplatení šiestich koaličných poslancov pri decembrovom hlasovaní boli iba odvádzaním pozornosti od vysokej politickej hry, ktorej sme boli v decembri svedkami.
Buď, alebo
Netreba však zabúdať, že prvotný impulz na takúto politickú hru dala premiérka Radičová, keď spojila zvolenie Trnku so svojím odstúpením z funkcie predsedníčky vlády. Bola to odpoveď jej straníckemu šéfovi, ktorý cez poslanca Stanislava Janiša medializoval prijateľnosť Trnku ako generálneho prokurátora pre jeho stranu. Práve rozhodnutie Ivety Radičovej postaviť situáciu na hranu spustilo plány, ktorých sa mala stať v decembri minulého roka sama obeťou. Zostáva tu však nezodpovedané, čo viedlo strojcu týchto intríg prehodnotiť po piatich mesiacoch svoj úmysel.
Odstredivé sily
Najvýraznejšími zmenami na slovenskej politickej scéne v tomto období medzi oboma voľbami bolo neustále posilňovanie pozície Smeru až na hranicu úplného politického hegemóna a tiež odstredivé tendencie OKS a Obyčajných ľudí vo vzťahu k stranám, na ktorých kandidátkach sa dostali do parlamentu. Obidve skutočnosti zmenili politickú situáciu na Slovensku tak, že odchod Radičovej by v súčasnosti najviac poškodil práve tým, ktorým jej premiérsky post najviac ležal v žalúdku.
Odchodom Radičovej z premiérskeho postu by politický vývoj krajiny ovplyvňovalo niekoľko solitérov, ktorých živelné správanie v najvyššom zákonodarnom zbore nedáva záruky novej dohody o rozdelení politickej moci. Ak by k dohode nedošlo, nasledovali by buď predčasné parlamentné voľby, alebo nové zloženie vládnej koalície. Obidve možnosti by takmer s istotou priniesli návrat Fica k moci.
Strašiak Fico
Koalícia sa okolo premiérky Ivety Radičovej chtiac-nechtiac zomkla. Posledný vývoj naznačuje, že premiérka už nie je so svojím tímom poradcov politicky izolovaná. Konečne sa môže spoľahnúť aj na všetkých racionálne kalkulujúcich koaličných politikov, ktorí vidia šancu na úspech voči Robertovi Ficovi až v súboji v riadnom termíne parlamentných volieb v roku 2014.
Ficove preferencie sa tak stali najväčším strašiakom koalície, základom stmeľujúcim ich rôzne záujmy a zároveň esom v rukáve predsedníčky vlády. Vďaka absencii alternatív zostavenia vlády bez Roberta Fica dosiahla politická sila Ivety Radičovej vrchol, tak, ako sa aj maximalizovali jej šance zostať v kresle premiérky celé štyri roky. Najväčšiemu náporu Radičová odolala a spor s vlastným straníckym šéfom sa po voľbe generálneho prokurátora dostal do kvalitatívne odlišnej roviny. Mikuláš Dzurinda ju so škrípaním zubov musí akceptovať. Premiérku teraz čaká úplne nová výzva -- presvedčiť ďalšie koaličné strany, ktoré poškuľujú po spolupráci so Smerom, že dlhodobo prospešná je pre nich spolupráca s politicky podobne silnými a hodnotovo príbuznými stranami.
Pavol Marchevský
politológ