Myslím si, že otázku: „Quo vadis?“ alebo po slovensky: „Kam kráčaš?“ si kladie každý zodpovedný človek v priebehu svojho život veľakrát, a to nielen v súvislosti so vzdelaním seba a svojich detí, ale i prácou, životným partnerom, zmenou bydliska atď. Inými slovami, ak sme zodpovední a chceme mať svoj osud ako-tak v rukách, musíme preto niečo urobiť, a nielen sa nechať unášať prúdom udalostí. Nie je to inak ani vo firme, a preto sa zamýšľame nad víziou (dokonca nezriedka hovoríme o misii, t. j. o jej poslaní, ale i o stratégii a rôznych typoch plánov v závislosti od časového horizontu).
Vo firemných pomeroch som sa naučil, že ak majiteľ či riaditeľ firmy nevie presvedčivo, a hlavne jednoducho, krátko s oduševnením (napr. na jednom liste A4) vysvetliť svoju víziu, opísať stratégiu, vymenovať, čo má za cieľ dosiahnuť v tomto roku a čo v ďalších, tak beda jeho zamestnancom, pretože osud firmy, a teda i ich osud, je neistý. Ako je to však s naším Slovenskom? Vieme, resp. vedia tí, čo rozhodujú o našom osude, kam smerujú? Kde by malo byť Slovensko o 5, 10, 20, 30 rokov? Má Slovensko dlhodobú víziu a stratégiu? Odpoveď nie je až taká jednoduchá, lebo naozaj existujú dve knihy s názvami:
1. Dlhodobá vízia rozvoja Slovenskej spoločnosti; Bratislava 2008, kniha má 250 strán, vypracovaná je pracovníkmi Ekonomického ústavu SAV pod vedením prof. Ing. Milana Šikulu, DrSc.
2. Stratégia rozvoja slovenskej spoločnosti; Bratislava 2010, kniha má 695 strán, vypracovaná je pracovníkmi Ekonomického ústavu SAV pod vedením prof. Ing. Milana Šikulu, DrSc.
Z formálneho hľadiska je všetko v poriadku. Obsah kníh spracovali desiatky múdrych a vzdelaných ľudí, vedcov, určite podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Keďže som asi ako jeden z mála občanov v tejto krajine obe knihy čítal, zákonite si kladiem ďalšie otázky:
1. Riadia sa naše vlády závermi týchto kníh, alebo sú knihy dobré iba na to, aby sa povedalo, veď víziu a stratégiu máme?
2. Je robený pravidelný ročný odpočet plnenia stanovených cieľov?
3. Aktualizujú sa závery a odporúčania kníh tak, aby reflektovali na stále sa meniacu situáciu vo svete, v Európe, ale i vnútri Slovenska?
4. Bola vízia a stratégia rozpracovaná do „ľahšie stráviteľnej“ stručnej podoby tak, aby bola zrozumiteľne odkomunikovateľná smerom k občanom, ale i jednotlivým rezortom, úradom?
5. Vedia úradníci na čele štátnych úradov a inštitúcií, čo je v uvedených knihách a rozpracovali ciele do svojich plánov?
Rád sa budem mýliť, ale keďže poznám mentalitu svojich spoluobčanov, obávam sa, že nič z toho, čo by malo byť, sa neudialo. Snažím sa nebyť pesimista, ale len lepšie informovaný realista, a tak musím vyjadriť obavu, že Slovensko je krajina, ktorá de facto nemá jasnú víziu a stratégiu svojho rozvoja. Tak, ako máme štyri ročné obdobia, čo nikoho v miernom pásme neprekvapuje, žiaľ, máme i štvorročné cykly vládnutia založené na stratégii: „Jeden čihi, druhý hota.“ Viac ráz som poznamenal, že ak bude ktorákoľvek firma fungovať a myslieť tak krátkodobo, v štvorročných cykloch, ako štát, zásadným spôsobom meniť smerovanie, tak musí zákonite skôr či neskôr skrachovať. Pamätám si, že pred pár rokmi sme mali ciele byť v OECD, NATO, EÚ, eurozóne. Boli to však naozaj ciele? Nemal to byť len prostriedok na ich dosiahnutie?
Pre mňa ako občana by mal byť hlavný cieľ žiť v krajine, kde sa oplatí žiť nielen mne, ale i mojim deťom a deťom ich detí. Žiť v krajine, kde nebudem dennodenne konfrontovaný s rastúcou chudobou, tisíckami bezdomovcov, nezvládnutou rómskou otázkou, kriminalitou, neporiadkom na úradoch i v uliciach, skrátka v celej krajine, byrokraciou, nie zriedka zdevastovanou prírodou, korupciou a nehanebným rozkrádaním. Považujem za strašný fakt, že na Slovensku sme nepochovali len nedávno na konci fašiangu basu, ale už dávnejšie, bez oficiálneho pohrebu, len tak potichu, trhové hospodárstvo a čaro konkurencie. Konkurenčný boj sa na Slovensku čoraz menej odohráva dobrou cenou, lepšími podmienkami pre odberateľa, ale dominantnými sa stali známosti, príslušnosť k správnej „mocenskej svorke“, lobingom, províziami. Je toto naozaj to Slovensko, ktoré chce mať občan?
Sme v európskych pomeroch malá krajina a tento fakt v sebe skrýva úžasnú príležitosť, ale i hrozbu. Príležitosťou je, že v malej krajine by sa mal dať ľahko spraviť poriadok a donedávna som tvrdil, že Slovensko je vzhľadom na geografickú polohu „odsúdené na úspech“. Nevýhodou je však skutočnosť, že v takto malej krajine s až ôsmimi VÚC, 79 okresmi, kde skoro „každý každého nejakým spôsobom pozná“, krajina je nepochopiteľne až hlúpo polarizovaná, sa veci zväčša nedejú normálne, a tak je veľmi dôležité poznať „tých správnych ľudí“.
Tento stav Slovensko zásadným spôsobom paralyzuje, a tým i vyraďuje z civilizovaného sveta. Občania Slovenska boli v novodobej histórii z pohľadu získania mimoriadnych podnikateľských príležitostí konfrontovaní celkovo trikrát. Bola to prvá a druhá vlna privatizácie a teraz je to prebiehajúce čerpanie eurofondov. Samozrejme, možnosť čerpania eurofondov je skvelá príležitosť pre Slovensko, t. j. i nás všetkých, ale, žiaľ, je to i hrozba. Mali by sme si byť vedomí, že máme ojedinelú historickú možnosť „míňať peniaze niekoho iného“ a za ne zveľadiť našu vlastnú krajinu. Môžeme vybudovať napr. cesty, odkanalizovať obce, zlepšiť životné prostredie, zlepšiť službu občanovi prostredníctvom implementácie projektu OPIS (operačný program informatizácie spoločnosti), ale i urýchlene urobiť veľa ďalších prepotrebných vecí.
A v čom sú tie hrozby? Zvykne sa opakovať, že nestihneme splniť kritériá a peniaze v termíne vyčerpať. Myslím si však, že to vôbec nie je jediná hrozba, ktorej čelíme. Za oveľa väčšiu hrozbu považujem, že čerpanie eurofondov sa stáva synonymom neefektívnosti, t. j. predraženia vrátane korupcie. Hrozí, že si súčasné generácie až príliš ľahko zvyknú na prísun eurofondov, ktoré raz prestanú na Slovensko plynúť. Mementom nám môže byť rómska menšina, ktorá si na bezprácne peniaze zvykla tak dokonalo, že ich prísun považuje za samozrejmosť. Získanie peňazí bez námahy a tvorby hodnôt sa vždy vypomstí, už teraz sa stalo klišé, pretože úradník či politik veľmi často zdôvodňuje nečinnosť, či vlastnú neschopnosť, práve nedostatkom peňazí. Takže, aby som bol úplne „polopatistický“, obávam sa, že eurofondy demoralizujú národ, sú zdrojom rozkrádania, časom peniaze prestanú byť k dispozícii, a vtedy si uvedomíme, že síce miliardy eur boli vyčerpané, ale Slovensko sa pohlo dopredu oveľa menej ako mohlo, t. j. premrhali sme ďalšiu z neopakovateľných historických príležitostí.
Krásny príklad je program OPIS, ktorý má, zjednodušene povedané, prispieť k „debyrokratizácii“ Slovenska, ako i k „poľudšteniu“ úradov, tak, aby slúžili občanovi, a nie naopak. Ako to však môže dopadnúť? Myslím si, že to dopadne čisto „našsky“, t. j. peniaze stihneme vyčerpať na poslednú chvíľu a vo veľkom chvate, čo sa bude nakoniec hodnotiť ako úspech. Keďže implementáciou sú zväčša poverení ľudia bez vízie a často i obyčajnej ľudskej zodpovednosti, tak príde za veľké peniaze k zakonzervovaniu súčasného zlého stavu, ktorý na úradoch je. Nepochybne, spokojné budú „osvedčené“ IT firmy a IT firmičky, ktoré si prídu na svoje a ešte posilnia svoju hegemóniu v štátnej a vo verejnej správe... a že čo bude mať z toho občan? Obávam sa, že v horšom prípade nič a v tom lepšom veľmi málo, t. j. občan bude chodiť z úradu na úrad a prinášať úradníkom rôzne potvrdenia, tak ako je to i doteraz.
História ľudstva je o boji dobra a zla, múdrosti a hlúposti. Žiaľ, často nie je jednoduché rozlíšiť jedno od druhého. Nezdá sa vám, že čoraz častejšie vyhráva zlo a hlúposť? Alebo je to len môj subjektívny pohľad? Odpoveď ponechám na vás, lebo by som nerád povýšil osobné pocity na všeobecnú pravdu, ale mám neodbytný pocit, že Slovensko nielen ekonomicky, ale i intelektuálne a kultúrne upadá a postupne strácame svoju národnú identitu.
Cesta k náprave je ťažká a zdĺhavá a vedie cez fungujúce školstvo, políciu, súdnictvo, zdravotníctvo, spravodlivý sociálny systém, inými slovami povedané, cez všeobecný poriadok a nastolenie spravodlivosti v krajine. Dostaneme sa z toho len cez robenie správnych vecí, a to nielen vtedy, ak sa politikom javia ako populárne.
Moja generácia bola odchovaná na knihách a filmoch z divokého západu, o Indiánoch a kovbojoch, kde dobro vždy víťazilo nad zlom. I keď som už dávno dospelý, chcem veriť, že na Slovensko raz musí prísť človek, ktorý podľa vzoru týchto príbehov povie: „Som tu a so mnou prišiel i poriadok a zákon.“. ň Želám si, aby tento čas nastal čím skôr, lebo keby sa tak stalo už i zajtra, bolo by to i tak neskoro.
Ľuboš Lopatka, generálny riaditeľ AZC, a. s., a bývalý riaditeľ Sociálnej poisťovne