Akcie Deutsche Bank sú pod veľkým predajným tlakom, jej konvertibilné dlhopisy kolabujú. Niekoľko menších talianskych bánk bolo zachraňovaných vládou, akciový index európskych bánk stratil počas pár týždňov tretinu svojej hodnoty.
Samozrejme je možné, že ide len o závan paniky a v nasledujúcich týždňoch akcie bánk opäť posilnia. Nebolo by to po prvý raz, keď tento sektor prešiel panickými výpredajmi len preto, aby nasledovala silná rally. Aj napriek tomu však môže ísť o známku, že finančné inštitúcie sú v hlbokých problémoch, ktoré pramenia z toxickej kombinácie veľmi nízkych sadzieb a možných vysokých strát prameniacích z prepadu cien komodít.
Ak sektor skutočne čelí hlbším problémom, musíme na ne byť pripravení. To znamená, že musíme nechať banky padnúť. Ďalšie kolo vládnej pomoci je neprijateľné. Verejné financie by ho neuniesli, verejnosť by bola pobúrená a morálny hazard by bol príliš veľký. Ak skutočne hrozí bankrot niekoľkých bánk, mali by sme byť pripravení a ochotní nechať ich padnúť.
Vedľa množiacich sa známok hlbokých problémov vo finančnom sektore sa objavujú aj signály ďalšej dlhovej krízy. Tentoraz hrozí krajinám, ktoré sa zameriavajú na exporty komodít, nie krajinám na periférii eurozóny. Azerbajdžan už teraz rokuje ohľadom záchranného balíčka s MMF. Venezuela a Ekvádor sú podľa všetkého už v podstate v bankrote a nemusí trvať dlho a do hlbokých problémov sa dostanú aj Rusko a Saudská Arábia. A tu už ide o významné svetové ekonomiky. Ak sa takýto scenár naplní, budú to práve banky, kto ponesú väčšinu tiaže tejto krízy.
Celý problém môže zhoršovať uvoľnená monetárna politika, pretože nulové sadzby pôsobia negatívne na ziskové marže bánk. Všetci si myslia, že nízke sadzby majú bankám pomáhať, v skutočnosti im ale škodia. V Európe navyše nájdeme v mnohých krajinách negatívne sadzby a banky tak v podstate platia za to, že držia hotovosť. To ich časom znateľne oslabí. Nikto nevie, či to všetko povedie ku kríze v bankovom sektore. Rok 2008 ukázal, že nemožno odhadnúť, v ktorej časti systému sa nakoniec straty a problémy prejavia najviac. Ako však bolo uvedené, mali by sme si byť istí jednou vecou: Tentoraz by banky nemali dostať žiadnu pomoc z verejných zdrojov.
Pomoc poskytnutú v roku 2008 je možné ospravedlniť s tým, že išlo o úplne výnimočný krok. Teraz sú verejné financie v horšom stave a verejnosť by ďalšiu podporu poskytnutú bankám vnímala ako veľmi nespravodlivý krok. A bankári by zistili, že skutočne nemusia platiť za svoje chyby. Ak ich banky dostávajú pravidelnú pomoc, je s celým odvetvím niečo od základu zlé. Podobné to bolo s automobilkami v sedemdesiatych rokoch a uhoľnými spoločnosťami v rokoch osemdesiatych. Teraz sa to môže týkať bánk. Pomoc dvakrát za desať rokov je príliš častá.
S rozhodnutím by sme ale nemali čakať, až sa veci zhoršia. Počas krízy nikto nepremýšľa jasne a naše kroky by mali byť naplánované vopred. Mali by tiež byť veľmi jednoduché. To znamená, že ak sa v nejakých bankách objavia vážne problémy, malo by týmto bankám byť umožnené, aby padli. Inak sa z tohto kolotoča nikdy nedostaneme.
Komentár bol zverejnený na webe patria.cz