Čo môže ohroziť našu suverenitu?

Veľmi moderným sa dnes stalo mávať zástavou suverenity. Čo je to však za zástavu? Ako vôbec vyzerá? Čo má v znaku?
Slobodu pohybu? Na to nepotrebujeme suverenitu, ale naopak otvorené hranice -- nielen tie naše, ale i na druhej strane. Slobodu podnikania? Na to tiež nepotrebujeme štandard suverenity, ale naopak otvorený trh s voľným prístupom. Je logické, že rovnako i ten náš trh sa musí otvoriť. Potom nás však pred konkurenciou nemôže chrániť suverenita, ale kvalita práce a tovaru a naša schopnosť predávať. Európsky trh v tomto smere už odbúral všetky suverenity, aspoň v rámci členských krajín.
Aká doména teda zostáva pod čisto národnou suverenitou? Samozrejme, kultúra, pretože nikto nevymyslel európsky jazyk a ani sa o to nesnaží. Literatúra, divadlo sa môžu rozvíjať len vo vlastnom, národnom jazyku. Hudba a výtvarné umenie síce nepotrebujú vlastný jazyk, ale tiež majú svoje spôsoby videnia a vyjadrovania vonkajšieho i vnútorného sveta. O suverenite sa v nich však nikdy nehovorilo.
Ďalej je tu vzdelanie. Väčšina študentov a vedcov skôr volá po zmedzinárodnení diplomov ako po tom, aby mal každý svoj, ktorý nikto iný neuzná. O tom, že školské systémy sú zatiaľ úplne rozdielne vrátane klasifikácie, rozdelenia škôl, dokonca i prázdnin, netreba hovoriť.
Zostáva posledná oblasť, tá najdôležitejšia: obrana, bezpečnosť. V návrhu európskej ústavy je vraj pasáž, podľa ktorej by k nám bolo možné v rámci potláčania medzinárodného terorizmu i preventívne vyslať určité policajné a dokonca vojenské sily. To by však bolo strašné. Po námestiach budú pochodovať oddiely španielskych policajtov alebo francúzski tajní budú strážiť v pasážach, naháňať nejakých, nám neznámych, páchateľov? Naše orgány o tom budú vedieť a nezakročia proti nim. Znamená to vari, že tým stratíme suverenitu? Neviem, kedy sme ju stratili viac. V tomto ohlásenom a obmedzenom prípade, alebo keď k nám bez ohlásenia vpochodovali celé armády, či už v roku 1939 alebo 1968? Je vôbec možné tieto udalosti porovnávať?
Stupeň nezávislosti každého štátu je predovšetkým v sile jeho ekonomiky. Inak je to detská hra na kráľa, ktorý zostáva nahý. Celá povojnová filozofia najlepšej záruky bezpečnosti spočívala na tvorcoch európskej integrácie a myšlienke odovzdať časť ekonomickej suverenity na oltár vlastnej bezpečnosti. Takto vzniklo spoločenstvo uhlia a ocele, ktoré u šiestich najväčších producentov zaviedlo medzinárodnú kontrolu výroby a predaja surovín, ktoré sa vtedy považovali za hlavný prostriedok vedenia vojny.
V tomto zmysle sa logika medzinárodnej bezpečnosti odvíja ďalej. Spočíva predovšetkým v pakte spolupatričnosti, teda takom prepojení, ktoré už dopredu znemožňuje, aby jeden napadol druhého. To je jadrom myšlienky európskej bezpečnosti. A to je možno jediná oblasť, v ktorej sa každý štát vedome zrieka časti vlastnej suverenity, aby získal istotu, že nikdy nestratí celú.
V čom vlastne chceme zostať suverénni? V zdĺhavej práci našej justície? V raste kriminality? Vo zvyšovaní deficitu verejných financií? V neprehľadnom daňovom systéme, poistení a ďalších otázkach?
Justícia, polícia, daňoví úradníci sú platení z daní, a tie sa odvodzujú od sily ekonomiky. Rozhodujúcim faktorom rastu sú zahraničné investície. Česká škodovka nie je česká, rovnako ako ani české pivo nie je naše pivo. Napriek tomu sme na ne pyšní, pretože ich vyrábajú české ruky a české mozgy. Bezpochyby, zostáva nám pôda, o vlastníctve ktorej pre cudzincov sú stále isté spory. Ale pôda nie je bohatá tým, že je, pôda je bohatá iba tým, čo na nej rastie, čo sa z nej pozbiera a predá.
Zástavou suverenity možno mávať na všetky strany. Je to najlepší spôsob demagógie. Zástava sama osebe však nestačí ani na to, aby zakryla holú myšlienku toho, kto ňou nezmyselne máva.