Najväčším geopolitickým rizikom našej doby nie je konflikt medzi Izraelom a Iránom kvôli šíreniu jadrových zbraní. Nie je ním ani nebezpečenstvo chronickej absencie poriadku v páse nestability, ktorý sa tiahne od Maghribu až do Hindukuša. Nie je ním dokonca ani hrozba druhej studenej vojny medzi Ruskom a Západom kvôli Ukrajine.
Vo všetkých prípadoch sa samozrejme jedná o vážne riziká; žiadne ale nie je tak vážne ako v nutnosti zachovať mierový charakter vzostupu Číny. Práve preto je obzvlášť znepokojujúce počuť japonských a čínskych predstaviteľov a analytikov prirovnávať vzťahy ich krajín k vzťahom medzi Britániou a Nemeckom v predvečer prvej svetovej vojny.
Napätie medzi Čínou a niekoľkými jej susedmi o sporné nároky na ostrovy a morské územia (v prvom rade konflikt s Japonskom) sú len špičkou ľadovca. Ako sa Čína bude premieňať na ešte väčšiu ekonomickú mocnosť, bude čím ďalej viac závislá na námorných trasách - hlavne kvôli dovozu energie, ale aj ďalších surovín a tovaru.
Súboj veľmocí
Z toho vyplýva pre Čínu nutnosť vybudovať námorné sily, ktoré zabezpečia, že nikto nebude môcť čínske hospodárstvo pridusiť námornou blokádou. Avšak to, čo Čína považuje za obranný postoj, by jej susedia a Spojené štáty mohli pokladať za výbojnosť a rozpínavosť. A ak USA a ich ázijskí spojenci budú reagovať zbrojením, bude to Čína považovať za agresívnu snahu ju krotiť. Špirála sa roztáča.
Historicky platilo, že kedykoľvek sa objavila nová veľmoc a čelila existujúcej mocnosti, nasledoval ozbrojený stret. Neschopnosť vyrovnať sa so vzostupom Nemecka viedla v dvadsiatom storočí k dvom svetovým vojnám; konfrontácia Japonska s ďalšou tichomorskou veľmocou - USA - vtiahla druhú svetovú vojnu do Ázie.
Samozrejme, žiadne železné zákonitosti dejín neexistujú: Čína a tí, ktorí s ňou vedú dialóg, nie sú odsúdení k opakovaniu minulosti. Obchod, investície a diplomacia môžu narastajúce napätie zmierniť. Podarí sa im to?
Európsky príklad
Európske veľmoci sa nakoniec vzájomným vyvražďovaním unavili. Pod vplyvom spoločnej hrozby sovietskeho bloku a na naliehanie USA vytvorili európske krajiny inštitúcie k podpore mieru a spolupráce, ktoré sa pretavili v hospodársku a menovú úniu a novo tiež bankovú únii a v budúcnosti možno prejdú do únie fiškálnej a politickej.
V Ázii, kde sa dlhoročné historické krivdy medzi Čínou, Japonskom, Kóreou, Indiou a ďalšími krajinami nehoja, však žiadne takéto inštitúcie neexistujú. Aj dva najvýznamnejší americkí spojenci - Japonsko a Južná Kórea - sú napriek dvadsať rokov starému oficiálnemu ospravedlneniu Japonska v spore aj kvôli kórejským "utešiteľkám", ktoré boli pred druhou svetovou vojnou a počas nej nútené pracovať v japonských vojenských nevestincoch.
Obraz nepriateľa
Prečo pnutie medzi ázijskými veľmocami silnie a prečo práve teraz? V prvom rade si ázijské mocnosti v poslednej dobe zvolili alebo sa chystajú si zvoliť nacionalistickejších vodcov, ako boli ich predchodcovia. Do tejto kategórie spadajú japonský premiér Šinzó Abe, čínsky prezident Si Ťin-pching, juhokórejská prezidentka Pak Kun-hje a Narendra Modi, ktorý vyhraľ voľby v Indii.
Po druhé, všetci títo lídri teraz stoja pred obrovskými výzvami prameniacimi z nevyhnutnosti štrukturálnych reforiem, ktoré by zabezpečili uspokojivé tempo rastu. Keby predáci v jednej alebo v niekoľkých týchto krajinách neuspeli v ekonomickej oblasti, mohli by sa pokúsiť zvaliť vinu na zahraničných "nepriateľov".
Po tretie, mnohí spojenci USA v Ázii si kladú otázku, či je nedávny strategický "obrat" Ameriky k Ázii vierohodný. Vzhľadom k chabej reakcii USA na krízy v Sýrii, na Ukrajine a ďalších horúcich miestach planéty sa americký ochranný štít v Ázii zdá byť čím ďalej slabším. Čína testuje vierohodnosť amerických garancií, čím zosilňuje pravdepodobnosť, že spojenci USA - v prvom rade Japonsko - sa začnú o vlastnú bezpečnosť viac starať sami.
A konečne, na rozdiel od Európy, kde Nemecko prijalo vinu za druhú svetovú vojnu a stalo sa lídrom európskej integrácie, medzi ázijskými krajinami žiadna takáto dohoda neexistuje. Generáciám, ktoré nezažili hrôzy minulých vojen, bolo vštepené šovinistické cítenie, zatiaľ čo inštitúcie schopné garantovať ekonomickú a politickú spoluprácu sú vo východnej Ázii slabé. To je smrtonosná kombinácia faktorov, ktorá môže v tomto novom epicentre globálnej ekonomiky vyvolať vážny vojenský stret.
Ako na Čínu
Pred americkou administratívou stojí zamotaný problém. Ako sa angažovať v Ázii, aby Číňania nezískali pocit, že proti nim Američania podnikajú nepriateľské akcie, a zároveň aby spojenci USA nedošli k záveru, že je americký prístup príliš mäkký? A z druhej strany: Ako môže Čína vybudovať legitímny obranný vojenský potenciál, bez toho, aby u svojich susedov a v USA vyvolala obavy, že jej cieľom je zmocniť sa sporných území a že sa usiluje o strategickú hegemóniu v Ázii? A ako môžu ostatné ázijské mocnosti veriť, že ich USA neponechajú napospas čínskej dominancii?
K riešeniu geopolitických a geoekonomických pnutí bude potrebná obratná a múdra diplomacia ako na strane lídrov ázijských krajín, tak USA. Vážne hrozí, že nad túžbou po mieri a prosperite prevážia motívy smerujúce k zničujúcej vojne.