Veľa sa dnes hovorí o analýze, ktorú vykonali ekonómovia Mikhail Tupitsyn a Paul Lajbcygier z Monash University. Je zameraná na hedge (hedžové) fondy a podľa niektorých názorov v podstate hovorí, že tieto fondy sú jedným veľkým podvodom. Analýza sa konkrétne zameriava na to, či je možné výsledky hedžových fondov dosiahnuť aj jednoduchou pasívnou stratégiou.
Potom by sme boli v podobnej situácii, ako keby niekto kúpil Vanguard 500 Index Fund a chcel za to svojim klientom účtovať dodatočné poplatky. V takejto situácii by si títo klienti mohli fond kúpiť sami a správcu aktív vyhodiť.
Poplatky hedžových fondov sa aj napriek postupnému poklesu držia stále veľmi vysoko a ak by investori boli skutočne schopní nahradiť ich jednoduchými pasívnymi stratégiami, ušetrili by veľa peňazí. Touto témou sa v roku 2007 zaoberal už legendárny ekonóm Andrew Lo, ktorý dospel k záveru, že s pasívnou stratégiou sa skutočne dá veľmi priblížiť výkonom hedžových fondov. V roku 2009 zase tím ekonómov z EDHEC (Business School) dospel k podobnému záveru ako teraz Mikhail Tupitsyn a Paul Lajbcygier.
Fondy zarábajú aj pri stratách
Zdá sa teda, že s pasívnymi stratégiami možno dosiahnuť podobné výsledky, aké dosahujú hedgové fondy, aj keď to podľa niektorých štúdií vyžaduje lacný prístup k exotickým opciám. Podľa môjho názoru ide ale hlavne o to, či by sme sa vôbec mali snažiť ísť týmto smerom.
Po prvé si totiž musíme uvedomiť, že hedžové fondy nie sú nejakou jasne definovanou triedou aktív a založiť takýto fond si môže v podstate každý. Je tu ale ešte dôležitejšia vec - hedžové fondy majú motiváciu k správaniu, ktoré nie je v súlade s maximalizáciou ziskov ich klientov.
Peniaze zarábajú tým, že dostávajú poplatok za správu aktív, ktorý môže dosiahnuť až 2 percentá z celkovej výšky aktív bez ohľadu na to, aké výsledky fond dosiahne. K tomu sa pridáva až 20 percentný podiel na ziskoch. Tieto príjmy sú asymetrické, aj keď existujú nástroje, ktoré fondy núti k tomu, aby sa podieľali aj na stratách.
Hedžové fondy sú tak motivované k tomu, aby stavili na investície, ktoré budú dlho vynášať menšie čiastky, raz za čas ale totálne skolabujú. Správal sa tak napríklad aj Long-Term Capital Management, ktorý padol v roku 1998.
Kopírovanie je zlý nápad
Opísaná stratégia láka viacero investorov, pretože generuje sústavné zisky a zvonku to vyzerá, ako by fond mal nejaký tajný zdroj zaujímavej návratnosti. Vyzerá to, že hedžový fond víťazí nad systémom, peniaze tečú a potom sa objaví nejaká čierna labuť - ruský default, finančná kríza, prasknutie technologickej bubliny, a pod. Všetko sa zrúti počas jedného dňa a peniaze sú fuč. Hedge fondy nie sú nijako transparentné a investori nemajú veľký prehľad o tom, čo skutočne robia. Inak by to mohli robiť oni sami.
Prečo by sme sa teda mali snažiť o replikáciu návratnosti fondov, ktoré trpia popísaným problémom? Tým nechcem povedať, že je zlé si vybrať nejaký výnimočný fond. Možno to ide. Niektoré z nich urobili zo svojich klientov skutočných boháčov, príkladom je napríklad Renaissance Technologies. Je tu ale problém s poplatkami aj s tým, že tu nehovoríme o žiadnej ucelenej skupine aktív. Podľa môjho názoru sú tak investície kopírujúce hedžové fondy zlým nápadom.
Komentár bol zverejnený na webe patria.cz