Európa sa radikalizuje. Keď sa pozrieme na tohto ročné európske voľby, v každých jedných prekvapili strany, ktoré sa bežne označujú za nacionalistické, populistické, komunistické či dokonca extrémistické. Grécko, Fínsko, Dánsko a naposledy Portugalsko ukázali, že tradičné politické elity sú čím ďalej, tým viac tlačené do kúta. Európska politika sa mení pred našimi očami.
Začiatkom októbra väčšina portugalských voličov odmietla reformný kurz vlády premiéra Coelha, ktorý bol Trojkou označovaný za príklad ostatným južanským krajinám. Tieto sympatie však neprechovávali portugalskí voliči, keď až 62% z hlasujúcich volilo Socialistov, Komunistov a Ľavičiarov. Coelho síce voľby vyhral a prezident ho menoval za premiéra, avšak jeho úradovanie bude extrémne krátke. V parlamente má menšinu a pri predstavení svojho programu mu opozícia vysloví nedôveru.
Otvorí sa cesta sa pre spojenie troch ľavicových strán. Socialisti sú síce štandardná politická strana a hlásia sa k európskym hodnotám, no druhé dve strany sa označujú za euroskeptické. Najmä Ľavý blok herečky Catariny Martins (je zaujímavé, že herci a komici sa stávajú v politike čoraz populárnejší). Jeden výrok dokumentuje podstatu ich politiky: „Nehovoríme, že našim programom je opustiť euro. Skôr hovoríme, že našim programom je otvoriť otázku renegociácie dlhu. Pokiaľ sa to nestane, sme pripravení opustiť euro“.
Portugalsko sa stane ďalšou krajinou, v ktorej vláde budú politici s mandátom zníženia dlhu, a ak to nepôjde, tak tlaku na odchod z eurozóny. Ľavý blok sa však nechystá spraviť tie isté chyby ako Syriza, tvrdia, že sa od nich poučili. V každom prípade je nepravdepodobné, že celá nová vláda bude zastávať podobný názor v otázke opustenia eurozóny. Konsenzus však nájdu v snahe znížiť dlh a skoncovať s úspornými opatreniami. A to bude ďalšia rana pre Brusel.
Portugalsko má totižto vyšší celkový dlh ako Grécko. Súkromný a verejný dlh dosahuje spolu až 370% HDP, hoci ten verejný je „iba“ na úrovni 130% - viac ako dvojnásobný voči presadzovaným kritériám. Takýto dlh visí nad krajinou ako obrovský balvan a vyžaduje si nielen vysoké splátky a tak odliv peňazí z ekonomiky, ale aj úsporné opatrenia, aby ďalej nerástol. Ekonomická situácia v krajine sa tak stala značne bolestivou. Krajinu aj preto od začiatku krízy z roku 2011 opustilo až 500,000 obyvateľov.
Voliči ďalšej periférnej krajiny sa tu otvorene postavili proti bankovému „kapitalizmu“, ktorý bol skvelý v časoch boomu, no je tragédiou v časoch krízy. Portugalsko je podobne málo významná krajina ako Grécko, no posledné veľké voľby tohto roku sú v Španielsku, kde sa Podemos môže stať treťou európskou Syrizou. A veľkosť Španielska bude limitovať tlak Berlína či Bruselu.
V každom prípade pravý aj ľavý koniec politického spektra v Európe naberá na sile. Nehľadiac na komunistov a extrémnych socialistov, nacionalistické strany samotné majú zhruba 20% podporu obyvateľstva. A kým sa podarí vyriešiť migračnú krízu, môže to byť značne viac, najmä v Nemecku. Priestor pre mainstreamové strany sa zmenšuje. Existujúce politické elity sa začínajú báť nepredvídateľných, nekoncepčných a často nelogických krokov nových politických protivníkov.
Boj o nové ekonomické a politické hodnoty iba začína. Centrálne plánovanie Bruselu a Frankfurtu zlyháva. Mnohí si neuvedomujú, že práve to je na vidne súčasných problémov, a volia ešte viac socializmu, čoho je práve Portugalsko príkladom. V každom prípade je ukážkou, že v Európe prichádza k zemetraseniu. Európska politika sa zmení. A s tým aj samotná Európa - možno na nepoznanie.