Hovory o taperingu okrem iného poznamenali tok globálneho kapitálu, na čo najviac doplatili niektoré rozvíjajúce sa ekonomiky. Krajiny, ktoré sa predtým sťažovali na príliv kapitálu a tlaky na posilňovanie meny, začali pomerne rýchlo trpieť opačným javom. Nás by v tejto súvislosti mohlo zaujímať, ktoré ekonomiky sú na tieto kapitálové pohyby na horskej dráhe najcitlivejšie. S tým, ako sa bude meniť monetárna politika, sa totiž nejaké razantné upokojenie čakať nedá. Určitú odpoveď nám poskytne časť nedávno zverejnenej štúdie od McKinsey.
Nasledujúce grafy a skoro umelecké diela ukazujú, ktoré krajiny sú ekonomickými rozbuškami. Teda rozbuškami v zmysle ich potenciálnej nestability danej možnosťou rýchleho odlivu kapitálu. Čo sú však kľúčové parametre? Zraniteľnosť krajiny rastie v prvom rade s tým, ako veľa už dlhuje zahraničným investorom (v prvom stĺpci tak je podiel dlhopisov držaných zahraničnými investormi na celkovom dlhu, rozdelený je ešte na dlhopisy zakúpené medzi rokmi 2009 - 2012 a na predchádzajúce nákupy).
Kľúčové je potom samozrejme to, ako závislá je daná krajina na tom, či jej investori budú musieť peniaze poskytovať aj naďalej (deficit = nutnosť získavať ďalšie peniaze). Túto závislosť môžeme vyjadriť deficitom bežného účtu (červeno/zelený stĺpec). V obrázku potom je v poslednom stĺpci aj výška menových rezerv v pomere k HDP:
Z celkového obrázku vidíme, že prvé tri potenciálne rozbušky sú dokonca veľmi blízko nám. Na prvom mieste je Ukrajina, u ktorej je 69% dlhu držaného zahraničnými investormi, krajina dosahuje deficit bežného účtu vo výške 8,2% a rezervy tvorí len 13% HDP. Čo sa týka dlhu, na druhom mieste je Maďarsko, to ale McKinsey do problematickej skupiny neradí, pretože dosahuje prebytok bežného účtu. Opak ale platí o Poľsku, ktoré má podobný podiel dlhu držaného zahraničnými investormi, ale bežný účet je v deficite. Za nimi už potom sú ekonomiky ako Indonézia, Turecko, či Kolumbia. Poslednou rizikovou (sivo vyznačenou) krajinou je podľa McKinsey India, ktorá má síce veľmi malý podiel zahraničnými subjektmi držaného dlhu, ale pomerne vysoký deficit bežného účtu.
Vidíme tak, že z veľkých, či povedzme systematicky dôležitejších ekonomík, bliká červeno práve len India. Ide ale samozrejme o parciálny pohľad. Napríklad Poľsko by sme na základe súčasného ekonomického vývoja asi medzi veľmi problematické krajiny neradili. Naopak niektoré odhady skutočného stavu dlhu a finančného systému by mohli pasovať na celkom slušnú rozbušku Čínu. Ale podľa grafu je podľa všetkých troch ukazovateľov v podstate veľmi bezpečnou krajinou.
Kľúčovou položkou grafu a dnešnej úvahy je bežný účet (zahraničný dlh aj rezervy sú jeho funkciou). Ten je niekedy až príliš "bežný" na to, aby sme mu venovali patričnú pozornosť. Teda najmä pozornosť tomu, čo vlastne jeho bilancia znamená a čo všetko hovorí. Technicky ide o sumu obchodnej bilancie (tovar dovnútra mínus tovar von), bilanciu služieb, bilanciu výnosov a transfery.
Kľúčový je väčšinou pohyb tovaru - rozdiel medzi jeho exportom a importom. Ako správne upozorňuje veľa ekonómov (a ešte viac to ignoruje), bežný účet nie je iba odrazom konkurencieschopnosti danej krajiny. To je tak dôležité konštatovanie, že by sme ho mali vstrebať nejakým príkladom:
Predstavme si ostrovnú ekonomiku, ktorá ročne vyvezie dva superbanány a z dovezie dve fľaše piva. Hodnota je rovnaká, nič iné sa nedeje a bežný účet je tak vyrovnaný. Potom ostrovania stratia chuť na pivo a začnú piť vodu. Ich bežný účet je razom v prebytku (stále vyváža dva superbanány). S konkurencieschopnosťou ostrovnej ekonomiky sa ale samozrejme nič nestalo. Ostrovania môžu tiež z roka na rok prísť väčšej chuti na pivo a doviezť fľaše štyri. Ich obchodná bilancia a celý bežný účet sa potom dostane do deficitu, s konkurencieschopnosťou sa ale opäť nič nestalo. Nastal iba posun v domácom dopyte po zahraničnom tovare.
Konkurencieschopnosť je teda len časť príbehu. Určuje to, koľko sme schopní exportovať a z časti to, koľko budeme dovážať (pri tovare, ktorý má na domácom trhu potenciálne substitúty). Krajiny s deficitom bežného účtu môžu byť v tejto situácii kvôli nízkej konkurencieschopnosti a/alebo vysokému dopytu po zahraničnom tovare. Krajiny s prebytkom si naopak môžu užívať veľký zahraničný dopyt po ich produkcii a/alebo trpia celkovo nízkym domácim dopytom. Pokiaľ je teda dnes napríklad Nemecko kritizované za svoje prebytky, nie je tak samozrejme kritizované kvôli tomu, že je veľmi konkurencieschopné. Ide o tú druhú časť - nízky domáci dopyt. Podobné je to s Čínou.
Ak sa potom ešte na chvíľu vrátime k banánovému príkladu: Ak je vývoz banánov rovnaký a klesne dovoz piva, ostrovanom sa hromadia príjmy z predaja banánov - teda zahraničná mena. Tá je v podobných príkladoch zvyčajne investovaná do zahraničných aktív - dlhopisov, popr. akcií, nehnuteľností, atď. Ak naopak ostrovanom stúpne chuť na pivo, musia si na fľaše nepreplatené vyvezenými banánmi požičať. To znamená, že niekto musí investovať peniaze získané predajom piva na ostrov do dlhopisov ostrovanov.
To všetko samozrejme s výhľadom, že idú sa toky otočí - dlžníci začnú splácať tým, že budú viac vyvážať ako dovážali. Ak je však takto akumulovaný dlh vyššou spotrebou (nie investíciami), je to problém. Neraz sa ukáže, že pôžička bola vlastne dotácií a je to chybou ako dlžníka, tak veriteľa. Ten potom realizuje straty buď priamo, alebo tým, že dá dlžníkovi prácu (tj obmedzí prácu svoju). Áno, sme opäť u Nemecka, ktoré je dnes intenzívne kritizované, ale niekedy sa mi zdá, že nie je tak úplne jasné za čo presne.