Vývoj dlhu k HDP v USA sa zrejme stabilizoval. Hoci oficiálne číslo za tretí kvartál ešte nie je k dispozícii, keď si vydelíme federálny dlh predbežným odhadom HDP, tak výsledok bude zhruba 101,6 %, čo predstavuje najnižšiu úroveň od štvrtého kvartálu 2013.
Vývoj amerického federálneho dlhu k HDP
A to celé sa z môjho pohľadu udialo vďaka jednej veci – v roku 2010 prebrali republikáni dolnú komoru amerického Kongresu (Snemovňu reprezentantov), čím sa skončil triumvirát demokratického prezidenta, demokratického Senátu a demokratickej Snemovne, ktorý si bez problémov odhlasovával svoje opatrenia. S republikánmi však demokrati spoločnú reč nenašli a od tohto momentu v USA neboli prijaté žiadne dôležitejšie opatrenia, keďže ani jedna strana si nemohla presadzovať svoj program.
V rámci republikánskej strany prebrala vedenie fiškálno-konzervatívna platforma nad „armádnou“ platformou a tak sa demokratom nepodarilo dosiahnuť dohodu o navýšení výdavkov ani klasickými cukríkmi, ktoré v minulosti na republikánov fungovali, ako napr. navýšenie výdavkov na obranu. Pozorní čitatelia si určite pamätajú termíny ako fiškálny útes, dlhový strop, uzávierka vlády, či technický bankrot, ktoré boli súčasťou tohto politického boja.
Hoci to na prvý pohľad môže vyzerať tak, že neschopnosť politikov dohodnúť sa na ekonomických otázkach, by mala byť pre ekonomiku negatívna, tak opak je pravdou. Ekonomike sa bez významnejších zásahov darilo a to aj napriek zastaveniu a dokonca aj miernemu poklesu štátnych výdavkov. Keď vo väčšine európskych krajín nazývali politici pomalšie navyšovanie výdavkov silnou konsolidáciou, tak to čo sa dialo v USA bola potom hard-core konsolidácia. Vývoj príjmov, výdavkov a deficitu federálneho rozpočtu ukazuje nasledovný graf: (dodávam, že v tomto grafe nie je zahrnuté hospodárenie samospráv, na ktoré nemá politika na federálnej úrovni vplyv)
Výdavky sa teda zmrazili, resp. mierne klesli, príjmy pritom s rastúcou ekonomikou rástli, deficit sa stlačil nadol a dlh k HDP sa zastabilizoval. Teda sa stal opak toho, čo tvrdia najhlasnejší proponenti stimulov ako napr. Krugman.
Nemyslím si, že to je až tak kvôli samotným republikánom, ale skôr kvôli absencií nových opatrení. Pokiaľ by totiž bol prezident republikán a takisto aj celý Kongres, tak by sa určite snažili aj republikáni ovplyvňovať ekonomiku a výsledok by mohol byť iný. Navyše história ukazuje, že za republikánskych prezidentov rástol dlh rýchlejšie ako počas vlády demokratických prezidentov, takže história ich politickému profilu za pravdu nedáva.
Najlepšie pre ekonomiku teda je, keď politici nerobia nič. Po minulotýždňových voľbách do Kongresu ostávajú vyhliadky v tomto smere pre americkú ekonomiku dobré. Republikáni síce majú väčšiu legislatívnu moc, keď prebrali obe komory Kongresu, to že by ju ale využili na vyššie zásahy do ekonomiky považujem za menej pravdepodobný scenár. Buď by museli ísť proti Obamovi, ktorý má právo veta, a to môže prelomiť len dvojtretinová väčšina v kongrese, ktorou nedisponujú. Alebo sa s ním dohodnúť, čo vzhľadom na posun mediánového amerického voliča smerom doprava zrejme nebude najlepšia stratégia.
Z tohto celého vývoja plynie ponaučenie pre politikov v Európe. Čím menej sa budete do ekonomiky starať, tým skôr dostanete dlh pod kontrolu (to neplatí pre Grécko a Španielsko a možno aj Portugalsko, ktorých ekonomikám by v strednodobom horizonte pomohlo len vystúpenie z eurozóny). Táto terapia by sa zišla predovšetkým Francúzsku, ktoré kričí ako týrané zviera, keď má znížiť deficit o zopár desatiniek. Aby sa to ale stalo, tak to bude musieť vo Francúzsku vyhrať prezidentské voľby Le Penová a proti nej sa budú musieť v parlamente spojiť pravica so socialistami, ktorí sa na veľa veciach zhodnúť nedokážu.